Odkedy som začala písať o materstve a o veciach s tým súvisiacich, ľudia mi píšu (sic) – nijak extrémne, na príspevok od štátu by to rozhodne nebolo. Tento feedback má prevažne dve tváre –  jedna časť ľudí je vďačná, že píšem aj o tej odvrátenej stránke rodičovstva, a že sa vďaka tomu títo rodičia cítia menej ako monštrá a viac ako ľudia, ktorí majú toho jednoducho niekedy plné zuby.

Tá druhá časť mi píše, že ak by moje články čítali skôr, deti by nikdy nemali. Ale, že sa aspoň zasmejú, tak mám vraj písať ďalej. Tak reku ok.

Ak teda hľadáte pre svoje deti lacnú, dostupnú a bezpečnú antikoncepciu, môj blog je vám k dispozícii. Nemáte za čo.

Dlhodobo ma mrzí taký nešvár.


Ako spoločnosť máme pocit, že mať deti je morálnou povinnosťou všetkých ľudí. Že dieťa je vždy, za každých okolností, požehnanie. A teda, keď už nič iné, akékoľvek hnojstvá sa vám v živote dejú, večer sa pozriete na spiacich trpajslíkov a život dáva zmysel again. (Jedine, že by ste mali deti ako ja, ktoré nespia, a tak váš život dáva zmysel never again)

A tak miesto toho, aby sme sa sústredili na čo najproporčnejšiu elimináciu hnojstiev, a tým pádom aj tie – narodené –  deti by mohli žiť óčin trochen šťastnejší život, neustále sa debata stáča k presviedčaniu tých, ktorí deti nechcú, aby ich mali, lebo mať deti je ekvivalentom kapitánskych výložiek a vôbec, ale vôbec z toho rodičom nehrabe.

Veď aj preto je polovica rodičovských meme o alkohole a druhá o alkohole a čokoláde.

Vysoko sofistikovaná debata o rodičoch, ktorí tie deti chcú, ale podľa niektorých osôb by ich mať nemali, lebo keď to nejde, tak to nejde, prípadne preto, lebo tie osoby nespadajú do svätej kategórie tradičnej rodiny, si nezaslúži ani jednu Zdenku Prednú z desiatich, a tak tu túto stratosféru hlúpizmu ani nebudem rozvádzať. Lebo sú veci medzi nebom a nebom, ktoré nepojme ani naša centrálna čierna diera.

Kým som nemala deti, môj vzťah k nim bol v spektre mínusových hodnôt; nedokázala som si predstaviť, že by som niekedy mala vlastné. Akože…nikdy. Ani vizuálne. A už vôbec že chskym.

Logicky sa veľa vecí odvtedy zmenilo; k deťom som si dokázala vybudovať veľmi solídny vzťah a niektoré si dokonca obľúbiť viac ako len náhodných známych. Vrátane tých mojich.

Čo sa však nezmenilo, je moje pochopenie pre ľudí, ktorí deti nemajú a ani ich mať nechcú. V skutočnosti, odkedy mám deti, chápem ich ešte viac – a aj im tak trošku závidím.

Otázka teda podľa mňa neznie – Prečo nemať deti. Otázka znie – Prečo ich mať?

Štatisticky sú bezdetní ľudia šťastnejší, spokojnejší, menej v strese. Z evolučného hľadiska sú bezdetní ľudia tými najlepšími opatrovateľmi a opatrovateľkami detí v ich rodine, sú skvelými tetami, strýkami, kamarátmi, kamarátkami, teda aj z evolučného hľadiska významnou mierou prispievajú k prežitiu nášho druhu. O ekologickej stránke radšej ani nezačnem.

Ak odhliadneme od biológie, potrebu starať sa o niekoho je možné naplniť milión inými spôsobmi vrátane rôznych druhov sociálnej pomoci; a byť šťastným človekom s plnohodnotným životom – na to nepotrebujete mať deti. Je xy iných vecí, ktoré môžu ľudskú bytosť napĺňať a JE TO TAK V PORIADKU.

Je v poriadku nemať deti. Je v poriadku nechcieť deti. Je v poriadku chcieť sa realizovať tak, ako sa to páči vám.

Skladám svoj pomyselný klobúk pred všetkými, ktorí sa vedome rozhodli deti nemať. A je úplne jedno, z akých dôvodov. Považujem to za nesmierne zodpovedné rozhodnutie, ktoré je podľa mňa morálnym vrcholom nesebeckého správania.

Pretože, karty na stôl, pribináčiky von – mať deti je sebecké rozhodnutie.

Netvárme sa, že plodením detí robíme nejakú službu tomuto svetu. Nie. Plodením detí uspokojujeme vlastné vnútorné motivácie a tikot biologických hodín, prípadne podľahneme tlaku okolia.

Nemám rada pokrytectvo okolo rodičovstva. Predstavu, že všetky tie fotky a videá na sociálnych sieťach odzrkadľujú realitu.

Wishful thinking.

Človek sa rád pochváli s tým pekným, a verte mi, že rodič – či už sa jedná o matku alebo o otca – sa vám nebude chváliť so svojimi denno-dennými zlyhaniami alebo negatívnymi myšlienkami. Lebo tie si často nechceme priznať ani sami pred sebou, nieto ešte pred svetom.

Rodičovstvo je vážna vec. Je to poslanie. Je to šialená emocionálna aj fyzická investícia s neistým výsledkom. Mať deti – to je ako vytrhnúť si kus srdca a nechať ho voľne sa pohybovať po svete.

Myslím, že v momente, kedy pochopíme, že byť rodičom je obrovsky zodpovedná úloha, namiesto „To prečo nechceš deti, si v pohode? Mať deti je super!“ budeme schopní povedať: „Chápem. Mám deti. Je to krásne, ale náročné. A nie je to pre každého.“

Mať deti nie je pre každého.

Tu sa dostávame k reprodukčným právam žien.

A môjmu pohľadu matky.

Tehotenstvo samé o sebe je fyzicky aj psychicky veľmi náročný proces, ktorý vás zmení do konca života. Zmení váš mozog, vaše telo, aj vaše srdce. Či už sa podarí doraziť úspešne do cieľa alebo nie, zmena je celoživotná a nezvrátiteľná.

Raz matka, navždy matka, dovidenja.

Bez ohľadu na to, či bude dané tehotenstvo bezproblémové alebo budete vygrcané ako táčky 24/7 celých 40 až 42 týždňov. Bez ohľadu na to, že matka aj dieťa môžu mať zdravotné komplikácie a zomrieť.

Aj v prípade toho najbezproblémovejšieho tehotenstva, kedy sa žena necíti ako veľryba skrížená s mastodontom, ktorej členky by svojou hrúbkou mohli smelo konkurovať taburetkám vo vašej obývačke.

Aj v prípade, že má žena šťastie na rešpektujúci pôrod (nakoľko, čo sa týka našich pôrodníc, môžeme bohužiaľ hovoriť iba o šťastí) a následnú podporu počas psychicky a fyzicky extrémne náročného šestonedelia.

Ani nehovoriac o tom, že počas tehotenstva sa pre vás 90 percent liekov stáva „pre istotu nie, tu máte toto super homeopatikum, to vám zaručene neublíži“ a tehotenstvo samotné vám vie parádne skomplikovať takmer akúkoľvek (hoc aj ľahkú) zdravotnú komplikáciu. O tých ťažších by sa dali napísať knihy – sú ženy, ktoré môže tehotenstvo zabiť.

Čo to pre ženu znamená – vynosiť a porodiť dieťa? Aké náročné je ho vychovať? A čo tá obrovská nádielka zodpovednosti, ktorú rodičia nesú za život, ktorý priviedli do tohto sveta?

Vieme vôbec, aké to je, absolvovať potrat? Že to nie je jedna z bežných daily aktivít žien v rámci počúvania Spotify a absolvovania prvého stupňa výučby jógy? Snáď mi tú jógu veď-vy-viete-kto odpustí.

Bez ohľadu na to, či potrat považujeme za správne alebo nesprávne rozhodnutie, je to rozhodnutie veľmi vážne, a nikto ho nerobí len tak z pasie, aby si vyplnil čas medzi pilates a pozorovaním hraboša poľného.

Tak prosím, všetkých, ktorí vo svojej bezbrehej arogancii, ktorou často ovplývajú a maskujú ju pod súcit s nenarodenými deťmi, súdia ženy, ktoré si toto všetko možno uvedomujú a preto sa rozhodli pre potrat – prestaňte súdiť.

A začnite počúvať.

Pretože reálne a sebakriticky zhodnotiť svoje schopnosti a ochotu stať sa rodičom, to chce veľa odvahy a zodpovednosti.

Rovnako, ako reálne zhodnotiť príchod ďalšieho súrodenca, ktorý by mohol hypoteticky pribudnúť k tým jestvujúcim – nie, dieťa naozaj nie je dar za každých okolností.

Ak sa žena rozhodne, nech je to rozhodnutie akékoľvek, treba to rozhodnutie rešpektovať a pomôcť jej najlepšie, ako je to možné.

A ak sa vám potraty nepáčia (a verte, že sa z podstaty veci nepáčia nikomu), miesto zakazovania a snahy rozhodovať o cudzích materniciach, skúste sústrediť vaše sily na tie ženy (a mužov), ktorí sa DOBROVOĽNE rozhodli tie deti mať a bojujte za nich.

Napríklad:

  • Za to, aby mali všetky ženy zabezpečenú jednoducho dostupnú lekársku starostlivosť počas tehotenstva AJ po ňom.
  • Za to, aby mohli v slovenských pôrodniciach absolvovať rešpektujúci a prirodzený pôrod v najvyššej možnej miere so všetkým, čo k tomu patrí, a aby tieto ženy nemuseli utekať rodiť do zahraničia.
  • Za to, aby mali ženy stabilnú podporu počas šestonedelia, či už zo strany druhého rodiča alebo vo forme externej pomoci, ako je tomu napríklad v Nemecku.
  • Za to, aby boli pre všetky NARODENÉ deti dostupné odborne a ľudsky vybavené jasle, škôlky a školy.
  • Za to, aby zamestnávatelia boli motivovaní zamestnávať matky a podporovali druhých rodičov v rovnomerne rozdelenej starostlivosti o spoločné deti.
  • Za rodičov detí so znevýhodnením – akýmkoľvek – keďže tí to majú na Slovensku extrémne ťažké.
  • Za jednoduchší a rýchlejší adopčný proces, za zlepšenie podmienok pre profesionálnych rodičov, pestúnov, náhradné rodiny. Za dôslednejšiu kontrolu detských domovov a resocializačných zariadení a vlastne akejkoľvek inštitúcie, v ktorej sa nachádzajú deti.

Bojujte za kukučky v pôrodniciach, aby žiadny novorodenec ani malé dieťa nebolo opustené a samé, často iba pre to, lebo pojem vzťahová väzba je pre kompetentných anekdotou. Bojujte za práva rodičov byť hospitalizovaní so svojimi deťmi, a bojujte za to, aby mala každá nemocnica práve na toto dôstojné vybavenie.

A toto je len pár vecí, za ktoré môžete bojovať a ktoré reálne pomôžu a motivujú ženy vynosiť, porodiť a postarať sa o dieťa. A mať z toho radosť.

Sú to veci, ktoré naozaj pomôžu deťom vo všeobecnosti mať život o niečo menej shitty a o trocha viac jednorožcov. Kvalitná sexuálna výchova na školách a dostupná (ideálne štátom uhrádzaná) antikoncepcia – to sú ďalšie zo skutočných, konštruktívnych a systémových riešení.

Rada by som, aby sme si ako spoločnosť uvedomili, že škála od „milujem deti, chcem deti a život s nimi ma napĺňa“ až po „Deti ani vizuálne“ je obrovsky široká a každý jeden jej odtieň je hodný uznania a akceptácie.

Odhliadnuc od toho, že je to KAŽDÉHO OSOBNÁ VEC, by sme si mohli uvedomiť, že je to každého osobná vec.

Čiže nemiestne reči na margo akéhokoľvek počtu potomkov od 0 po 100 v ktorejkoľvek fáze časopriestoru si prosto odpustite. Jednoduché, levné, ocenia aj v zahraničí.

Keď na deťoch záleží.

Od narodenia prvej dcéry sa mi totálne preprogramoval mozog – bábätká sú pre mňa malé voňavé ňuňu, ktoré si zaslúžia všetku lásku sveta. Rada ich nosím, mojkám, spievam im, úprimne sa teším z každého nového mini človeka a zdieľam nadšenie s mojimi kamarátmi a kamarátkami, ktorí sa čerstvo stali rodičmi.

Absolútne mi nevadia debaty o plienkach, grckách, hovienkach, dojčení či nedojčení, spánku či nespánku, prvých slovách, krokoch, kečupíkoch, džemíkoch a whatever čo len rodičovská duša ráči a som s tým úplne ok.

Deti – najmä tie cudzie (pun intended) – mám veľmi rada a veľmi bytostne a citlivo sa ma dotýka čokoľvek, čo sa s nimi spája.

Na deťoch tak celkovo mi fakt záleží, myslím si, že si všetky zaslúžia byť milované a chcené, prijímané a rešpektované, že by nikdy nemali cítiť bolesť alebo strach. Chcela by som, aby to najhoršie, čo ich trápi, bola nesprávna farba stolovacieho vybavenia.

O to viac mi príde dôležité, aby deti mali najmä tí, ktorí o to stoja – bez ohľadu na ich etnikum, vieru, nevieru, či sexuálnu orientáciu.

O to viac mi príde dôležité, aby sme nezmyselnými reštrikciami nenútili ženy (a de facto následne aj mnohých mužov) prijať a mať dieťa, ktoré nechceli a nechcú.

Alebo utekať do zahraničia za bezpečnou interrupciou – či riskovať život v neodborne vybavených a pochybných centrách.

O to viac mi príde dôležité, aby sme neviedli blbé a zbytočné konverzácie, v ktorých presviedčame ľudí, ktorí sa rozhodli deti nemať, že to nie je normálne. A že tie deti mať musia, lebo…(insert nekonečno otravných-but-stupid argumentov).

Rovnako mi prídu necitlivé a hlúpe konverzácie, v ktorých presviedčame ľudí, ktorí tie deti chcú, že ich mať nemôžu, lebo im pán Boh nedoprial, prípadne preto, lebo ohrozujú tradičnú rodinu. Boh aj tradičná rodina sú síce tak trochu ako žena poručíka Columba, narozdiel od nej však nebezpečne toxicky ovplyvňujú verejnú mienku.  

Životu môže dať zmysel mnoho vecí. Môžu a nemusia to byť deti, záchrana makakov, či leto bez komárov. Nobelovku tomu, kto vymyslí, ako sa ekologicky a citlivo – a zároveň nadobro – zbaviť slizniakov. V mojich snoch sú veľké ako zajace a preskakujú všetky pasce, ktoré som im nastražila. A smejú sa mi do tváre.

Nemôžeme sa tváriť, že nám záleží na živote, a limitovať túto našu pozornosť na životy nenarodených detí. Je pokrytecké predstierať, že nám záleží na deťoch, ale akonáhle sa narodia, odvraciame od nich tvár. Ekonomicky aj spoločensky diskriminujeme ženy, ktoré majú deti, a zároveň ich jedným dychom nútime tie deti mať.

Nevyžiadaná rada na koniec – nikdy – NIKDY sa nepýtajte ľudí, ktorí nemajú deti, kedy ich budú mať a prečo ich ešte nemajú. Proste fakt na tieto blbé otázky zabudnite. Bavte sa radšej o Lunter nátierkach. Prosím. Lunter nátierky sú super. Lunter nátierky do každej konverzácie!