Šestonedelie – nič nové na svete, dáme si repete

Šestonedelie – nič nové na svete, dáme si repete

Dávnejšie som niekomu sľúbila, že aspoň nikdy nie stručne spíšem aj priebeh šestonedelia pri druhom dieťati. Uznávam, že rýchlosť plnenia sľubov je v mojom prípade na podobnej úrovni, akou oplýva priemerný slovenský populista, ale – ako vidíte, skôr či neskôr (väčšinou neskôr) sa dostanem k vyčerpaniu každej témy a splneniu predvolebných fantázií. Nuž. Raz to možno dotiahnem na diaľnice zadarmo a miesto na sedenie pre každého človeka v MHD.


Dieťa číslo dva – Ester


Po požehnaní vo forme dieťaťa číslo jeden pod pracovným názvom jadrový reaktor Eva1 sme sa s Pantátom pomerne jednohlasne zhodli na tom, že. Už. Nikdy. Žiadne. Ďalšie. Dieťa. Nechceme.

Ako by povedal klasik – Ani vizuálne.

Nemyslite si, že evolúcia sa vzdáva bez boja. Disponuje obrovským arzenálom zbraní, a keď ide do tuhého, dokáže ohnúť realitu do absurdných kriviek a spôsobiť dočasnú destabilizáciu časopriestoru, a z paralelnej dimenzie nám sem prepašovať dieťa s pracovným názvom Eva2 (trochu ako nový smer, jamky v lícach, o niečo lepší vizuál), ktoré nás vo svojich dvoch rokoch presvedčilo, že zázraky sa dejú a všetka tá tvrdá drina sa vyplatila a my máme doma veľmi samostatné, nesmierne rozumné a spolupráci naklonené dieťa, popri ktorom by bolo teoreticky možné vychovať ešte jedno.

Samozrejme, padali aj hypotetické otázky a štatistické zamyslenia sa na tému koľko Evičiek zvládne priemerný rodič nášho typu bez externej pomoci vo forme tvrdých drog – tiež sme sa zamýšľali nad tým, nakoľko je pravdepodobné, že si z nás opäť všetky genetické aj epigenetické faktory urobia prvý apríl a prinesú – samozrejme – len to najlepšie z najlepšieho z nás oboch, ako tomu bolo pri Evke, a či sme ochotní to risknúť.

Ja som vytiahla rôzne argumenty, vrátane všetkých mojich nadobudnutých soft skillz vo forme nosenia, dojčenia a bkm, ktoré som si zároveň nutne potrebovala experimentálne overiť na živom subjekte od narodenia, bez klasického prvomatkovského zmätku a nesúrodej aplikácii.

Nuž…a Evka bola naozaj v období okolo dvoch rokov fakt SUPER. Hovorili sme si, že na najhoršie sme predsa pripravení.


A tak sme do toho šli.

Znovu. Pre veľký úspech, a zároveň s príjemným ekonomickým bonusom, sme privítali novú členku paw patrol opäť v septembri.

A áno, všetko bolo inak. Tehotenstvo aj pôrod, ale týmto kapitolám chcem venovať samostatný článok (a šmolko zmrzlinu pre všetky deti do roka zadarmo) – čo bolo ale vtipné, že presne po tom, ako som otehotnela, časopriestorová anomália zmizla a paralelná Eva2 sa vrátila do svojej pôvodnej dimenzie a poslala nám späť Evu1 – v plnej sile a výzbroji.

Ako by povedal Kryton – veď my to nejak zvládneme.


Paradoxne, po pôrode sa veľká časť Evkinho stresu rozplynula a mne až vtedy došlo, že aj napriek tomu, že sme sa o Ester často rozprávali a veľa vysvetľovali, nedokázali sme dostatočne upokojiť jej nervozitu z toho, čo príde, a ako to bude vyzerať. Ostatne, to si tak celkom nevie predstaviť ani dospelá prvomatka, tak čo potom chceme od malých detí, že áno. Tiež je to pre ne tak nejak prvýkrát.

Šestonedelie pri Ester nebolo ani tak náročné psychicky, ako tomu bolo pri Evke – bol to skôr taký fyzický masaker, niečo ako matkovský Ironman. Jedna vec bola oveľa pomalšie hojenie, než aké si pamätám pri Evke, a oveľa dlhšie popôrodné krvácanie – to nemalo konca kraja. Aj kilá šli dolu o dosť neochotnejšie, vôbec nerešpektujúc zmluvné podmienky o vypovedaní nájmu.


Ďalšia drsná facka prišla v podobe nočnej šichty.

Evka cca od dvoch rokov zaspávala komfortne bez potreby nejakej mojej fyzickej aktivity, dokonca aj bez dojčenia, napriek tomu, že teda v tom čase bola ešte intenzívne dojčená – a prespala celú noc. Na toto som si síce neuvážene, ale o to rýchlejšie zvykla, a strategicky vytesnila spomienky na to, aké to bolo drsné na začiatku.

Oproti Evke, s ktorou sme pravidelne polovicu noci pochodovali (každá druhá pravá dupne) aby spala, bola Ester v podstate ako rekreačná matematika – ale tiež mala svoje heky. Istý čas napríklad odmietala cikať do nočníka a vyprázdnila sa zásadne iba nad umývadlom, takže pendlovať s ňou v noci hore-dolu do kúpeľne, to je niečo, čo by zaručene prebralo aj amatérskeho hypersomniaca.

Super bolo to, že prso zakaždým saved the night a Ester následne zaspala bez potreby vestibulárnej stimulácie. Cez deň to bolo, samozrejme, úplne inak, ale človek asi naozaj nemôže mať všetko.

Taktiež sme úplne zabudli, že novorodenci vydávajú v noci všelijaké podivné zvuky, vrátane achkania, stonania a funenia – bolo to ako spať v prítomnosti ježka na potulkách. Keď tak nad tým spätne rozmýšľam, jediný, kto vtedy „spal ako novorodenec“, bola Evka, ktorú nezobudilo skutočne nič, na rozdiel od Pantáty, ktorého zobudilo úplne všetko.

Pre tých, týmto faktom nepobozkaných, bývame v garsónke. Už asi 10 rokov sa každý rok sťahujeme a ešte keď som bola tehotná s Evkou, bola som presvedčená o tom, že najneskôr v septembri sa nám podarí dokončiť bývanie na záhradke, a následne na to som vlastne každý september bola presvedčená o tom, že sa budeme sťahovať. V septembri. Len ešte stále nie je jasné, v ktorom roku.

Bývanie v garsónke dosť nahráva kontaktnému rodičovstvu, keďže, napríklad, čo sa týka spoločného spania, nemáte jednoducho inú možnosť. Taktiež je nemožné aplikovať akúkoľvek metódu kontrolovaného plaču, nakoľko NIE JE kam dieťa zavrieť a to najlepšie, čo môžete pre celý zvyšok rodiny urobiť, je snažiť sa akýkoľvek plač čo najviac a čo najskôr eliminovať. V ideálnom prípade mu priamo predchádzať, na čo je obmedzený priestor vcelku užitočný, lebo skracuje vzdialenosť medzi vami a dieťaťom naozaj na minimum.

Vo výsledku sme sa museli teda znovu reštartovať, navrátiť sa k „spánku“ popri novorodencovi a zvyknúť si na to, že osobný komfort na istý čas musíme opäť odložiť bokom.

Slovami klasika – je to len obdobie, že.


S láskou som spomínala na časy, keď bola Evka malinká a mala som len ju, a prebdenú noc som mohla aspoň cez deň ako- tak dohnať a ľahnúť si spolu s ňou, keď zaspala.

To teraz samozrejme nehrozilo – v noci jedna novorodenecká šichta a cez deň druhá s toddlerkou, ktorá nespí a energie má toľko, že by ňou mohla zásobovať Colorado plné šestonedeliek.

Ester trávila väčšinu dňa na mne, v šatke. Stierali sa rozdiely medzi jedením a spaním, lebo ona v podstate dojčo-spala takmer stále, s prestávkami na cikanie, kakanie a čumenie okolo, ktoré tiež väčšinou strávila na mne, keďže akýkoľvek pobyt mimo môjho tela sa stretol so silnou averziou voči týmto nápadom.

Horšie to bolo, keď som počas jej spánku musela stepovať a cvičiť aerobik – a tým myslím nielen počas uspávania, ale počas CELEJ DOBY SPÁNKOVEJ – inak sa Ester okamžite zobudila, čiže sa jednalo o režim, pre mňa už dôverne známy z čias, kedy som s Evkou prechodila vinohrady, lesy, lúky, dediny a kilometre krížom krážom a kondičkou mohla smelo konkurovať vysokohorským šerpom – režim ľudovo nazvaný Zastav a zomrieš.

Čo sa budem ondzit.

Asi si viete predstaviť, že v takomto režime je značne komplikované venovať sa dvom deťom naraz, najmä, keď to staršie nie je zrovna fanúšičkou Tanečnej horúčky 5x denne a preferuje skôr skladanie puzzle a kreslenie, a to mladšie, naopak, na spánok preferuje Tanečnú horúčku 5x denne a na puzzle a kreslenie zvysoka dlabe.

A keď vám praje hnusné počasie a prichádzajúca zima, tak trochu preklínate Vianoce a snívate o jarnom novorodencovi. Lebo obliekanie…je smrrrrrť.

Takže, zatiaľ čo gastronomickú časť nášho života som v tejto etape zvládla na spôsob kombinácie Ľubkinho múčneho tanca a talianskej obsluhy v ikonickej disneyovke Lady a Tramp, tú intelektuálno – animátorskú suplovali dve veci – telka a tablet.

Naozaj som v tom čase púšťala Evke VEĽA telky a rovnako – ak nie ešte viac – tabletu. Malo to pár pozitív – v pomerne krátkom čase sa naučila obstojnú beginner ingriš prís, aj keď to zároveň znamenalo, že som jej polovicu konverzácie nerozumela, lebo slovengriš; ja som získala čas na nosiaci aerobik a ládovanie čokolády, ktorá bola v tom čase mojou zlatou žilou a hnacím motorom; Evke sa značne rozšíril repertoár role games, čo znamenalo, že minimálne ďalšiu polhodinu po skončení rozprávky sa na tú rozprávku hrala; ja som sa naučila naspamäť všetky pups z Paw Patrol a mohla svojimi vedomosťami ohurovať 5 ročákov (no a čo!!).

Pre kontrolný výbor zodpovedných matiek a bojovníčok proti elektronike musím uviesť, že rozprávky som poctivo selektovala, a tabletové aktivity neobsahovali youtube kanál (lebo toľko dát ani zďaleka nemám). Na NKÚ sa nahlásim sama, nie je za čo.

Samozrejme, všetko dobré trvá len do času, a tak sme nevyhnutne dospeli do bodu, kedy Evka začala telku odmietať, naučila sa ju sama vypínať a kašlala aj na tablet. A ja som len zúfalo na ňu hľadela, s ovládačom v ruke a otázkou „Čo ti pustím?“ Odpoveď: „Nič.“ Alebo „Už nechcem pozerať televízor.“ „Nechcem sa hrať na tablete.“

Bolo to drsné. Ako udržať pri telke dieťa, ktoré to odmieta? Internety nepomohli, boli plné návodov na to, ako dosiahnuť práve ten aktuálny stav odmietania a limitovať deťom čas strávený s týmito diabolskými zariadeniami.


A potom to prišlo. TÁ veta.


„Poď sa so mnou hrať.“

Jedna z najviac znepokojujúcich viet, ktoré si môže vypočuť lenivá matka môjho kalibru z úst dieťaťa. Som naozaj mizerná animátorka a pri bežnej hracej činnosti zaspávam. Naproti tomu, uspávanie je kategória, v ktorej excelujem a dosiahla som ocenenie profi-master.

Okrem toho som tak nekonečne nudná, že obe moje deti si radšej vymýšľajú aktivity samé, ale v tom období bolo jasné, že sa Evka logicky prihlási o pozornosť aj takto.

A tak nastúpila nová éra, éra slova „Počkaj.“

Toto, ostatne, trvá dodnes, ale už to počúvajú obe deti a myslím že po „za chvíľu“ a „ešte toto urobím a hneď sa ti venujem“ je slovo „počkaj“ moje tretie najpoužívanejšie. Z tých slušných.

Sem tam rozmýšľam, že to upgrade-nem na „čakajte, ste v poradí“ alebo si zriadim vlastný informačný kiosk a zo zadku mi budú trčať poradové lístky.


Šestonedelie číslo dva bolo teda fyzicky namáhavé a vyčerpávajúce, kultúrne obohatené o telku a tablet a plné výčitiek rôzneho druhu a čakania na Godota.


Myslela som si, že po Evke ma už nič neprekvapí, ale jedna vec ma prevalcovala ako lavína. Keď som bola tehotná s Ester, nevedela som si predstaviť, že by som akékoľvek dieťa milovala viac, ako Evku. Bála som sa, že keď sa Ester narodí, nebude pre mňa nikdy taká výnimočná.

A aj keď som prelúskala Aha rodičovství diel o súrodencoch a prijala mantru „láska sa nedelí, ale násobí“, keď sa Ester narodila, absolútne a totálne ma to prevalcovalo.

Nešlo iba o klasický šestonedeľný hormonálny disbalanc, kedy človeka dojme aj rolka toaletného papiera.


Celé moje ja sa uplo na toho malého, bezbranného, voňavého tvora a Evka mi zrazu pripadala obria a tak strašne…dospelá. Čo bola, samozrejme, blbosť, nakoľko dospelý človek väčšinou neznie ako náhodný generátor slov, nehádže sa o zem pred obchodom, nesnaží sa obliecť si gaťky na hlavu alebo vdýchnuť špagety nosom.

Vlastne…viete čo, beriem späť. Dospelý človek má občiansky, Evka nemá, ergo fakt v tom čase dospelá nebola. Tak.

Takže, na jednej strane bola malá, nekonečne rozkošná, bezbranná a najviac ňuňu chrumka Ester a na strane druhej drzá, papuľnatá, ukričaná Evka, ktorej bolo všade veľa a ešte viac.

Reálne som sa teda musela akoby vedome učiť znovu sa zamilovať do Evky, čo bol úplný paradox vzhľadom na moje myšlienky počas tehotenstva. Pre správnosť reality-check uvediem, že v aktuálnom stave už túto dilemu nemám a veci sa dosť znormalizovali.

Momentálne sa zamykám do kúpeľne pred oboma a rozhodne nemám výčitky, že by som jednu z nich mala radšej, nakoľko ma vytáčajú obe rovnako. Väčšinou na striedačku, nech nevyjdem z cviku.

Každé šestonedelie so sebou prináša nové pocity, výzvy, prekvapenia, plusy, a mínusy. Zatiaľ čo to prvé bolo plné neistoty, výčitiek a nekontrolovateľných výbuchov lásky a zúfalstva, to druhé bolo plné neistoty, výčitiek a nekontrolovateľných výbuchov lásky a zúfalstva, len z úplne iných dôvodov.

Čítala som si, že narodením dieťaťa sa rodina zakaždým rozbije, aby sa mohla usporiadať nanovo. A veru, istý čas to bol riadny chaos pre nás všetkých, ale musím uznať, že už sa to ustálilo a miesto jedného tasmánskeho diabla máme doma dvoch, ktorí sa navzájom hecujú, a keď sa neklbčia a spolupracujú, je absolútne jasné, že našli spoločný tasmánsko-diabolský plán, ako niečo vyparatiť.

A pritom to prvý rok vyzeralo, že nám doma rastie Evičkin protipól a stelesnenie nehy a ňuňunosti, ale buď to bolo len demo, alebo opäť nejaká časopriestorová anomália. Aj keď musím uznať, že sestra ma presne pred týmto varovala, lebo je presvedčená o tom, že zatiaľ čo Evka je celý Pantáta, Ester je celá ja. Ľudovo povedané, z blata do kaluže.

Ja to považujem za obyčajné ohováranie a predstavujem si to asi tak, že Pantátov gén pre lapajstvo (takzvaný galgén), je z radu extrémne dominantných a nemilosrdne utláča moje nežné, jemné a láskavé, avšak recesívne gény. Presne tak je to.

A to je asi všetko, čo tým chcela autorka povedať.

Vlastne ešte toto – nemajte výčitky. V láske, vo vojne a v šestonedelí je dovolené všetko.


2 thoughts on “Šestonedelie – nič nové na svete, dáme si repete

  1. Lenik

    Priznam sa, ze som sa bala to citat pred spanim😁 lebo druhe do buducna len chceme a fakt som sa bala, prve 600nedelie bolo drsne (u teba aj u mna 😂). Ale som sa pobavila, obavy neopravnene 😁 nebyvame v garzonke, tak snad ma cakaju sladke sny 😴🥱😉

    1. lenivamatka

      Dobre bude, nič neboj 😀

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *