Náš rok s bezplienkovaním

Náš rok s bezplienkovaním

Pôvodne som tento text chcela uverejniť na FB a Instagrame ako taký stručný súhrn o bezplienkovaní v rámci môjho postu o autonómii vo vylučovaní, ale keďže dokážem byť rovnako stručná ako súdruh, ktorého meno sa nevyslovuje, vznikol z toho normálny článok na blog. Viete, ako je to s niektorými ľuďmi – čokoľvek im dáte, oni to znásobia a dajú vám to späť. Tak, mne stačí slovo a vznikne z toho elaborát na tri strany. Škoda, že to rovnako nefunguje aj s čokoládou…

Nemôžem teda písať o vylučovaní a nespomenúť bezplienkovanie. BKM – bezplienková komunikačná metóda, ktorej názov znie hrozne vesmírne a zložito, a pritom je to tá najjednoduchšia vec ever.

A áno, naozaj som si kedysi myslela, že je to aktivita, na ktorú potrebujete byť s dieťaťom kvantovo prepojení – alebo mať na ňom neustále nalepené oči a čakať, až dieťa vykríkne „TERAZ!“ a vy doletíte s nočníkom v jednej ruke a plienkou v druhej, aby ste do dvoch sekúnd stihli zachytiť panenský moč. Alebo to druhé.

Realita je oveľa prozaickejšia. Vďaka našej skvelej pojašenej Adke som mala možnosť pozorovať bezplienkovanie naživo a to plesnutie po čele, ktoré som si uštedrila, muselo byť počuť až do susednej galaxie – nočníkatvojho, to je to naozaj takéto jednoduché?

Áno, je.


A tak som pri Ester, vyzbrojená bkm nočníkom (také malé, skladné, vec), proste začala. Zo začiatku boli signály rôzne. Mala obdobia, kedy nočník bojkotovala a vycikala / vykakala sa zásadne iba nad umývadlom – ale vo všeobecnosti, keď sa začala pučiť, krútiť alebo mrnkať a odmietala prso (prso som VŽDY ponúkla ako prvé, lebo lenivá matka, lebo prso vyrieši 90% všetkých problémov, o ktorých existencii ani neviete a ani vedieť nechcete), vytiahla som nočník alebo ju dala do bkm pozície nad umývadlo – a hotovo.

To bolo všetko.

Prípadne aj počas dojčenia som pod ňu šupla nočník, niekedy deti robia tieto dve veci naraz – dojčenie im vie dať črevá riadne do pohybu a ide to z nich jedna radosť!

Časom som sa naučila rozoznávať cikacie a kakacie signály (väčšinu), a zaručená istota bola, keď začala byť nepokojná v šatke a nechcela prso – vtedy som ju vybrala, a dala vycikať / vykakať. Keď nastal komunikačný šum a nič z tohto robiť nechcela, dala mi to veľmi jasne najavo – a odmietla vylučovať. Rešpektovala som. Stávalo sa.

Prvé mesiace som mala takmer 100%nú úspešnosť s kakaním (žiadne okakané plienky, yes!) a asi 70% tnú úspešnosť s cikaním. Boli horšie aj lepšie dni a dni, kedy sa nedarilo vôbec, ale veľmi som neriešila, lebo som odmietla časovať a rozhodla sa, že bkm pre mňa nebude honba za suchou plienkou, ale jednoducho pomoc v komunikácii s mojím dieťaťom a uľahčenie si starostlivosti oň.

Bolo obdobie, kedy som sa vyhýbala MHD, lebo Ester tak nástojčivo žiadala o cikanie (a odmietala sa vycikať do plienky), že to bol pre mňa vždy mega stres, a tak som chodila všade pešo alebo časovala MHD na jej spánok a modlila sa, nech sa nezobudí. Časovanie a režim je pre mňa forma rodičovského pekla – tak som si niekedy aj fajne zanadávala, že som sa na to bezplienkovanie vôbec dala.

A tu prichádza to moje vtipné vytriezvenie – a irónia osudu – ako veľmi som sa mýlila, keď som si kedysi myslela, že na tie kakacie a cikacie signály potrebujete špeci ezoterické anténky…a v praxi bolo pritom takmer nemožné si ich nevšimnúť. Už sa tak nejak…nedalo z toho vlaku vystúpiť.

Obchod, to bola kapitola sama o sebe. Zákon schválnosti hovorí jasne – dieťa sa musí zobudiť buď počas čakania v rade na pokladňu alebo počas platenia. Iná možnosť proste neexistuje.

BKM mi teda sem-tam mi aj trochu skomplikovalo život, najmä keď som Ester nemohla vybrať von a dať vycikať – napríklad počas úprku domov v daždi, kedy mi v jednej ruke plápolal batoh, v druhej dáždnik a na chrbte som mala toddlerku kričiacu „mama, aha, prší!“ A do toho vpredu plačúce bábo, ktoré sa dožadovalo externej toalety. Bezplienkovanie pri dvoch deťoch je veľká sranda.

Ester sa narodila v septembri, čiže to intenzívne bezplienkovacie obdobie sme si užili počas zimy – a pohľady okoloidúcich na holoriťatého novorodenca, ktorého šialená matka vyberá v mrazoch von z nejakej handry – akoby nestačilo, že ho tam vláči a kriví mu chrbticu – boli na nezaplatenie. Pozitívne bolo, že sa väčšinou naozaj nezmohli ani na slovo, a tak som bola ušetrená komentárov všetkého druhu.

Tiež je dosť možné, že sa nado mnou proste zľutovali – Evka mala vtedy super šialené obdobie utekania a tak sa stávalo, že som s holoriťatou Ester ešte naháňala Evku, aby mi nezdrhla na cestu. Alebo na ňu kričala a vyhrážala sa, že ju priviažem k stromu, ak sa okamžite nevráti naspäť. Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, kde sa berú tie legendy o šialených biomatkách…sorry.


Keď sa Ester začala samostatne pohybovať v priestore, na bezplienkovanie sa mi doslova vytoto. Utlo. Úspešnosť 1% – ráno po zobudení. Úplne prestala dávať signály a bojkotovala aj nočník, aj umývadlo. Tak som sa na to aj ja vytoto, a opäť mi pomohla Adka, keď mi poradila neriešiť a aspoň to ranné bezplienkovanie zachovať, keď sa dá.

Sprosto sa priznám, že mi istým spôsobom odľahlo, minimálne aspoň to cestovanie MHD bolo pre mňa menej stresové – a keďže cestujeme MHDčkou takmer denne, odpadlo mi fakt celkom dosť stresu.

Na BKM fórach hovorili o pár mesačnom štrajku, ktorý je vraj normálny a časom prejde – tak u nás ten štrajk trval takmer rok a zrazu sa opäť začala pýtať na nočník alebo na záchod.

Kvíz pre múdre hlavičky – Ako často ciká ročné dieťa?

ČASTO.

Fucking často!

Sú dni, kedy mám pocit, že nerobím nič iné, len s ňou behám na záchod. Ju to vyslovene BAVÍ. Pozerá na ten prúd moču, ukazuje naň a vydáva zvuky a smeje sa, prípadne tam pchá ruky a ociká si ich. Keď vykaká hovienko a ono urobí čľup, Ester má Vianoce. Tá radosť v jej očiach je podobná, ako keby ste mňa vzali do továrne na čokoládu.

Plus, samozrejme musia cikať všetky naše plyšáky a bábiky. To mi zaberie druhú polovicu dňa. Ester na tom TRVÁ.

Ale teda nemyslite si. Že odplienkované dieťa alebo čo. Skúsila som ju nechať bez plienky – párkrát – respektíve, nechcelo sa mi ju naháňať, lebo ona večne zdrhá s holým zadkom a odmieta si dať plienku – tak s rovnako veľkým nadšením, s akým ciká na záchode, cikala aj všade po byte a s úprimnou detskou radosťou sa v tom čľapotala. Hovienka radšej ani nespomínam, keďže tie jej menia farby podľa koberca rovnako efektne, ako chameleón – misia Zelené hovno na zelenom koberci sa mi natrvalo zapísala do análov. Aké trefné…

Sú dni, kedy zásadne kaká iba do plienky, a dni, kedy kaká na záchode. Cikanie niekedy nerieši a niekedy áno. Niekedy príde pred a niekedy až po. A niekedy vôbec a je precikaná až za ušami a je jej to úplne jedno. Priznám sa, že skrz moju lenivosť mi viacej vyhovujú dni, kedy sa nepýta na záchod, keďže ciká FAKT často. Holt, lenivá matka.

Možno si teraz premotivované fellow mamas ťukajú na čelo. Že však, kebyže sa len trošku snažím, už mohla byť bez plienky. Svojím spôsobom, áno. Mohla. Ester dokáže cikať na povel – nedalo mi, skúsila som. Kedykoľvek ju posadím na záchod alebo na nočník, vyciká sa, aj keby doň mala len cvrknúť. Ale urobila by som presne to, o čom som písala v poste o nútenom cikaní – prevzala by som zodpovednosť za jej vylučovanie.

A to je absolútne proti môjmu presvedčeniu lenivej matky o tom, že všetko, čo sa dá, treba delegovať na deti, nech sa s tým nemusím trápiť ja. A vylučovanie je číslo jedna na tomto zozname. Vaša starosť, milé deti! Mne sa s tým fakt nechce trtošiť len kvôli tomu, aby som potom v akadémii stopercentných matiek zažiarila v kategórii Najrýchlejšie odplienkované dieťa.

A ono to po rokoch už fakt nikoho nezaujíma.

Ja si totiž nemyslím, že keď rodič prevezme zodpovednosť za vylučovanie svojho dieťaťa, znamená to, že je dieťa odplienkované. Pre mňa je dieťa bez plienok vtedy, keď si plne uvedomuje, o čo sa jedná, a samé sa pýta na záchod, nie vtedy, keď mu rodič neustále lieta za zadkom s nočníkom v ruke a pripomína mu, že už by snáď aj mohol.

Ďalšia vec je regres. Dosť často sa stáva, že ak dieťa prinútime k niečomu, na čo ešte samé psychicky a fyzicky nedozrelo, časom príde regres. Týka sa to rovnako vylučovania, ako napríklad aj samostatného spania – vývoj dieťaťa neoklameme a neurýchlime, ono sa nám to časom vráti ako bumerang. A riešiť niečo dvakrát (a viac), keď by som to nemusela riešiť vôbec – moju lenivú odpoveď asi poznáte.

Maximum, čo som ochotná urobiť, je spýtať sa jej, či chce ísť na záchod, alebo nie. Nie vždy jej rozumiem, nakoľko signály sa rôznia – niekedy si búcha po plienke, inokedy máva zbesilo rukami, prípadne očervenie, lebo už tlačí – to je signál, ktorý je ťažko prehliadnuť, tak sa vždy spýtam, či chce ísť kakať na záchod, alebo nie.

Chcem, aby k samostatnosti v tejto oblasti dospela sama rovnako, ako tomu bolo pri Evke. Aby som nebola ja tá, ktorá bude rozhodovať o tom, kedy a kde má cikať alebo kakať. Moja už beztak preťažená hlava je vďačná za akúkoľvek informáciu, ktorú v sebe nemusí držať.

K BKM ma nepriviedla len zvedavosť. Pri Evičke sme si preskákali všetkým možným a dodatočne si uvedomujem, že na začiatku (a relatívne dlho) dávala veľmi jasné signály, ktoré som ja – v tom čase absolútne neinformovaná a neznalá BKM problematiky – vyhodnotila úplne zle a trápili sme sa všetci. S rúrkou, masťami, masážami, cvičením…nič z toho nepomohlo. A pritom…stačilo tak málo. Nedoplo mi, že kakať na chrbte je brut antifyzikálne a doteraz si to vyčítam. Evka mala skrz rôznu kombináciu faktorov problémy s kakaním a zadržiavaním stolice takmer dva roky.

Bolo to peklo, ktoré nikomu neprajem, a o ktorom som presvedčená, že sa mu dalo predísť. Zatiaľ čo iné mamy sa sťažovali, že ich dieťa nie a nie pochopiť, že sa kaká do záchoda, a nie do plienky, ja som im závidela, lebo Evka zásadne do plienky nekakala – a ani inam. Jej kakanie znamenalo týždeň nervozity, plačov a hysterických záchvatov a dala by som čokoľvek za to, aby sa – bez prepáčenia – vysrala trebárs aj do postele. Vôbec by mi to nevadilo. Buchla by som šampus. Možno aj dva…

Každé dieťa raz pochopí, že je efektívnejšie používať na určité úkony záchod. Ale psychický blok ohľadom zadržiavania stolice sa odstraňuje roky a nesmierne ťažko. Tie najhoršie prípady končia v nemocnici. My sme mali ešte dosť šťastie, Evku to prešlo, keď mala okolo 2,5 roka. Chcelo to nekonečné more trpezlivosti a čas. Nič iné nepomáhalo, a to sme vyskúšali asi všetko.

Pri Ester som bola namotivovaná nič z tohto nedopustiť a bezplienkovanie mi pripadalo ako skvelý nástroj. Jeho filozofia nespočíva v tom, mať čo najskôr odplienkované dieťa alebo nula ocikaných plienok. BKM je o komunikácii – o uľahčení si života s novorodencom, o počúvaní jeho signálov a odpovedaní na ne. Nevyrieši všetky problémy – ale mne osobne nesmierne uľahčilo starostlivosť o mini Esterku. Poskytlo mi ďalší spôsob, ako s ňou komunikovať a porozumieť jej – keďže takému novorodencovi často nerozumie ani vlastná matka.

Na záver by som chcela len povzbudiť tých rodičov, ktorí sa s týmito vecami trápia a aj tých, ktorým je to jedno a neriešia to vôbec – naozaj každé dieťa raz bude chodiť na záchod. Skôr, či neskôr. Možno sa vám teraz zdá veľmi dôležité, aby to bolo čo najskôr, ale v perspektíve ďalších rokov je to naozaj jedno – som si takmer istá, že prijímacie pohovory do školy či zamestnania neobsahujú kolonku s názvom „odplienkovaná/ý roku páne…“

Nenechajte sa zneistiť rečami okolia, pokiaľ to tak vy sami necítite. To platí aj pre tento článok – nenechajte sa ním zneistiť, pokiaľ to máte a cítite úplne inak. Veď vy viete že…vy viete najlepšie 🙂 Lebo ste super!

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *