Šestonedelie, časť prvá – Vstúpte do trinástej komnaty

Šestonedelie, časť prvá – Vstúpte do trinástej komnaty

K napísaniu série článkov o šestonedelí ma nakopol rozhovor v Denníku N s maliarkou Dominikou Žákovou, link naň vám hodím na konci, rovnako ako aj link na ďalší skvelý počin z Kurniku.  Sú to brutálne úprimné spovede dvoch žien o tom, ako môže vyzerať šestonedelie – a ako často aj vyzerá.

Pri čítaní týchto dvoch vecí som si uvedomila, ako žalostne málo sa o tom hovorí. Otvorili sme ako spoločnosť tému dojčenia, super. Hovorí sa o pôrodoch, o tom, ako by vyzerať nemuseli a ako sa to dá aj lepšie, s úctou a rešpektom. Hovoríme o rodičovstve a jeho rôznych podobách, či už je efektívne, kontaktné, rešpektujúce, lenivé, na nič…

Ale šestonedelie je ako trinásta komnata, mŕtva izba, odseknutá vetva, spomienka, ku ktorej sa nechceme vracať, lebo sa často dotýka toho najzraniteľnejšieho, čo v sebe máme – materinskej lásky.


Respektíve jej odvrátenej strany.


Desím sa sama seba. Desím sa pocitov, ktoré vo mne dokážu moje deti vyvolať. Okrem nekonečnej lásky a obety je tam aj temnota, nenávisť, hnev a zlosť a schopnosť ublížiť. Obrovsky sa ma dotklo, keď som si raz prečítala článok o matke, ktorá zabila svoje tretie dieťa tým, že ho chytila a hodila o stenu, lebo neustále plakalo.

Ja som to svoje mala chuť vyhodiť z balkóna.

Spomienky sa derú von a je to ako ťahať kostlivca zo skrine. Nie je to pekný pocit, práve naopak, je to veľmi devastujúce a trhá ma to vnútorne na kusy. Mám pocit, že som zlyhala, a že matka by nikdy nemala cítiť niečo takéto voči svojmu dieťaťu.

Nikdy.

Na Evičku som sa nekonečne tešila. Pohlavie sme vedieť nechceli, mali sme prichystané dve mená, ale keď sa narodila a sestrička mi oznámila, že je to Evička, plakala som. Snívala som o nej. A zrazu bola tu!

Prípravu na pôrod som zanedbala, myslela som si, že to zvládnem ľavou zadnou. Nezvládla som. Netušila som ani to, ako mám dýchať a uľaviť si od tej príšernej bolesti. Po pôrode separácia, lebo „ste sama a dieťa vám nemôžeme nechať.“ Zrazu som sa cítila nekonečne prázdna a sama a všetky tie krásne pocity, ktoré sa dostavili tesne po pôrode, boli preč. Evku mi doviezli hneď, ako som sa vládala postaviť na nohy a ten šok a strach, ktorý sa ma zmocnil, keď som ju zbadala, na ten sa zabudnúť nedá. Bolo to pre mňa cudzie dieťa a bola som presvedčená o tom, že sa oň nebudem vedieť postarať.

Zachránilo nás dojčenie a ja som mala šťastie v nešťastí – dieťa, ktoré sa prisalo a už sa neodsalo. Dieťa, ktoré túto jednu vec vedelo absolútne dokonale a aj napriek silnej hornej uzdičke (o existencii uzdičiek som vtedy nemala ani tucha) mi nikdy nespôsobilo ragády, ani zápaly. Evka sa vedela absolútne dokonale dojčiť bez môjho pričinenia a keby tomu tak nebolo, asi by som skončila rovno na cajle, lebo všetko ostatné bolo čisté šialenstvo.

Dojčenie bola teda jediná činnosť, ktorá mi šla a ktorú som prvé mesiace robila a vypĺňala nám ňou čas. Evka sa dojčila takmer nonstop a keď sa nedojčila, plakala. Takže moja motivácia ju dojčiť bola veľmi silná.

Keď sa stanete matkou, je to totálna bomba. Ale že doslova. Je to jadrová explózia celosvetového charakteru. Taká, ktorá má potenciál vyhubiť ľudstvo.

Váš život pred narodením dieťaťa – a váš život po narodení dieťaťa. Dva rozdielne svety.

Možno ste predtým pracovali, možno študovali. Mali ste svoje koníčky, priateľov, čas na seba, na partnera / partnerku, stály príjem alebo brigádu, sem tam reštika, kino, koncert, možno divadlo… Pôrodom sa za týmto všetkým zavreli dvere a stala sa z vás mama.

Mama. Len to. Nič viac. „Len“ mama.

Vaša osobnosť je okresaná na tieto štyri písmenká, ocitáte sa doma, za zavretými dverami, sama s tvorom, ktorému nerozumiete a ktorý dokáže nekonečne plakať a vy sa cítite totálne neschopná, keď ani tú jednu jedinú vec – byť mamou – absolútne nezvládate.

Evka plakala naozaj veľa a cestu k sebe sme si hľadali veľmi dlho. Nebolo to šestonedelie, bolo to 8 nekonečných mesiacov.

Veci, ktoré ma frustrovali:

Jej plač a moja neschopnosť ju utíšiť – to boli chvíle, kedy nepomáhalo ani dojčenie, ani nosenie, ani chodenie, absolútne nič. Evka proste plakala, zúfalo, neutíšiteľne. Každý deň. Kedykoľvek počas dňa. Spätne si uvedomujem, že v kombinácii s mojím pôrodom a jej vrodenou citlivosťou možno iba spracovávala traumu z pôrodu. A možno to bolo milión iných vecí. Žiadne mastičky, cvičenia, probiotiká, nič nepomáhalo – vyskúšali sme všetko. Boli chvíle, kedy som proste v totálnom zúfalstve plakala s ňou a chvíle, kedy som musela utiecť do kúpeľne, aby som jej neublížila.


Krvácanie – telo sa po pôrode čistí, maternica sa zavinuje a je to podobné, ako mať menštruáciu 6 týždňov vkuse. A do toho sa starať o mimino. Och môj ultra always s krídelkami bože, toto snáď nemyslíš vážne!


Brucho – jedným slovom – otrasné. Prázdne, spľasnuté a niekedy len tak visí, koža zošúverená, už sa v ňom nenachádza život, pripomína mesto po bombardovaní. Je ako relikvia a mám pocit, že už nikdy nebude ako predtým.


Telo – ešte stále sa na ňom nachádzajú popôrodné kilá a zďaleka nepripomína to, na čo som bola zvyknutá pred otehotnením.


Potenie – veľmi sa potím. Veľmi! Sprcha je moja najlepšia kamarátka, škoda, že na seba popri Evkinom neutíchajúcom plači nemáme viac času.


Ubolená vagína
. Inak to neviem nazvať. Proste ubolená.


Hlava – hormóny v plnej poľnej
. Chvíľu plačem od šťastia a dojatia a potom od zúfalstva a beznádeje.

Mlieko – mlieko VŠADE. V prsiach, na tričku, na dieťati, na kuchynskej linke, na posteli, všade. Tieklo zo mňa prúdom a vložky do podprsenky som striedala ako na bežiacom páse. Ale za dojčenie som bola nekonečne vďačná. Denne nás zachraňovalo.

Grcanie – Evka grcala naozaj veľa. Neustále prezliekanie. Keď už som nás konečne vychystala von, Evka sa povracala, a mohla som všetko začať odznovu – prezliecť seba a aj ju, počas toho ako ona neustále plakala. Čisté zúfalstvo.


Mínusová chuť na sex. Už len tá predstava ma desila. Aj keby som na to mala silu (čo som nemala), utiekla by som.

Pamätám si smsky, ktoré som písala Pantátovi. Že nech sa ponáhľa. Že už nevládzem. Že Evička stále plače. Že už nikdy nechcem druhé dieťa. Že vlastne nechcem ani toto a že to bola chyba, stať sa matkou.

Pamätám si, ako som kričala, nech už prestane plakať. Ako som od nej ušla do inej miestnosti, aby som jej neublížila. Ako sme plakali spolu a ja som mala pocit fatálneho zlyhania. Ako sa mi rozbúchalo srdce pri predstave, že sa zobudí, a ja nebudem vedieť, čo s ňou. Výčitky svedomia, že mám doma zdravé dieťa a nevážim si to.

Hľadali sme si k sebe cestu dlho. Najmä skrz dojčenie, nosenie a spoločné spanie. Tieto tri veci mi zachraňovali zdravý rozum a navracali lásku k Evke. Dotyk naozaj lieči a chémia fungovala dokonale. Obe sme to potrebovali…naše denné dávky oxytocínu. Chvíle a okamihy, ktoré mi dobíjali baterky a snáď aj Evke ukazovali aspoň to, že sa snažím. Že pre ňu spravím všetko, len často nevládzem, a bojujem s vlastnými kostlivcami v skrini. Že ju ľúbim aj vtedy, keď zlyhávam.

Myslím, že je to celé zle.

Že zavrieť ženu doma s novorodencom a nechať ju na to všetko samú je čisté šialenstvo. Bytostne nám chýbajú komunity, v rámci ktorých by sa ženy navzájom podporili a pomohli si v tom náročnom období. Že jediné, na čo by sa novopečená mama sústredila, by bol novorodenec. Iná žena by za ňu navarila, upratala, nakúpila, postarala by sa o jej staršie dieťa…povzbudila ju, že je dobrá mama. Že to zvládne. Bez blbých rečí a zbytočných rád. Proste len s láskou a pochopením.

Teraz nám leží na pleciach všetko – dieťa, domácnosť, nákupy, varenie, nebodaj práca popri materskej…a samozrejme partner / partnerka. Kladieme si na seba tak šialene vysoké nároky, že nás to potom prevalcuje ako orkán, keď zrazu nestíhame ani dýchať.

Často je ťažké zmieriť sa s tým, že sa stredom vesmíru zrazu stal ten malý človek v našom náručí, že na nás, ani na nikoho iného, neostáva ani čas, a ani energia. Že nestihneme prečítať všetky tie knihy ani vyzerať dokonale na sociálnych sieťach. Že nám život tak nejak…preteká pomedzi prsty.

Že byť iba mamou…nestačí.

A keď už…tak jedine tou najlepšou, nie? Pritom, naozaj, ale naozaj, stačí byť proste dosť dobrá. Nič viac.

Mizerne málo sa hovorí a píše o tomto období. Chápem prečo, mesiac píšem, čítam, prepisujem, rozmýšľam, vyhadzujem, a dávam späť slová do tohto článku. Čo všetko som ochotná vyhrabať von? Čo z toho, čo som už dávno zakopala? Nebolo by lepšie radšej úplne zabudnúť?

Čas je úžasný, síce neúprosne plynie, ale zároveň neúprosne plynie – a život ide ďalej. Nesie ho so sebou ako rieka a mnohé spomienky časom vyblednú. Našťastie.

Ale možno by bolo super, prípadne aspoň užitočné, aby ženy vedeli, že aj toto ich môže stretnúť. Že aj takto sa môžu cítiť a toto môžu prežívať a neznamená to, že sú zlé alebo divné. Dokonca aj vtedy, keď máte krásny, rešpektujúci pôrod a bezproblémové dojčenie, vás môžu postretnúť temné myšlienky, únava, pocit, že nie ste dosť dobrá, že túžite po niečom inom, že nemilujete dostatočne…alebo že ste len nekonečne unavená.

Možno by bolo fajn vedieť aj to, že matky môžu vyhľadať pomoc, že na to majú právo, že to neznamená, že sú zlé, že sú slabé, nevyrovnané…alebo ja neviem čo. Požiadať o pomoc je absolútne ok a v skutočnosti to chce obrovské odhodlanie a úprimnosť!

Rozmýšľam, čím ukončiť tento blog, aby to nebola čistá depka. A aby z toho nebol antikoncepčný článok roka. Netreba si veci – a deti už vôbec nie – idealizovať. Z hľadiska evolúcie sú to ego-centrické malé bytosti snažiace sa prežiť, ale…

ALE. To ale je obrovské. Tých ale je tam viac.

Nikto vás nikdy nebude tak nekonečne, bezbreho a slepo milovať, ako vaše dieťa. Nepotrebuje k tomu ani dôvod. Miluje vás proste len preto, že ste. Od prvého okamihu. Prvá, a možno aj posledná láska, ktorú ste si ničím nezaslúžili. Ktorá nič nepýta. Aj keď kričíte a ste totál na nič. Pre dieťa ste Bohom. To vedomie a zodpovednosť, ktorá sa s tým spája, je pre mňa často ťažko predýchateľná, ale snažím sa.

Láska – a rôzne pocity k nej pridružené. Napríklad ten, že za svoje dieťa budete ochotní dýchať. Ten hormonálny koktejl vo vašom mozgu je absolútna explózia seba-obety a marveláckeho hrdinstva.

Užijete si aj kopec srandy, lebo na to sú deti špeci talentované, aj keď sa možno nie vždy budete smiať…ale sranda to bude!

Vidieť svoje deti vyrastať je prekliatie a dar zároveň. Je darom byť svedkom ich drobných aj veľkých úspechov a môcť sa tešiť s nimi. Zároveň ich žalostne rýchlo strácate, a stávate sa pre ne spomienkou. Duchom minulosti.

Nikto vás o svete, o živote, a o vás samotných nenaučí toľko, čo deti.

A nikto tak bezpodmienečne nemiluje. Nikto. Fakt.

Tak…ja neviem. Skúsme o tom viac hovoriť. Viac písať. Byť viac…úprimní k sebe navzájom a k sebe samým tiež. Že materstvo – a rodičovstvo celkovo – nie je iba pekná fotka z Instagramu, ale že je to v prvom rade nesmierna makačka. Nápor na psychiku. Šestonedelie je ako očistec, vstupná brána do tohto sveta. Všetky emócie nahustené v čiernej diere o veľkosti hrášku – umiestnené vo vašej hlave.

Je to vskutku…vesmírne dobrodružstvo.

Šestonedelie – časť druhá: Prečo je tomu tak

Šestonedelie, časť tretia: Ako z toho von

A tu sú tie sľubované články!

Tu je rozhovor s maliarkou Dominikou Žákovou – Plakala som na balkóne, dieťa spalo a ja som sa bála, kedy sa zobudí

Kurník – článok napísala Veronika Šeliga Pilátová a opisuje v ňom aj svoje problémy s dojčením a pocity zlyhania – Ako predýchať šestonedelie

A ešte jeden skvelý rozhovor s psychologičkou a dulou Hanou Celušákovou (aj) o šestonedelí a post-pôrodnej depresii – Psychologička a dula: Na to, ako sa staráte o dieťa, je vždy veľa odborníkov

2 thoughts on “Šestonedelie, časť prvá – Vstúpte do trinástej komnaty

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *