Šestonedelie – časť druhá: Prečo je tomu tak

Šestonedelie – časť druhá: Prečo je tomu tak

Nechystám sa rozoberať chemické pochody v mozgu počas šestonedelia, ani hormonálny kokteil, ktorým žena v tom období prechádza. Rada by som sa zamerala na sociálne a kultúrne vplyvy a podmienky, ktoré podľa mňa veľmi úzko súvisia práve s týmto náročným obdobím.

Začína to spoločnosťou, v ktorej žijeme.

Z tejto spoločnosti vymizli deti ako prirodzená súčasť života. Ich detské obdobie je len otravná, ale nevyhnutná fáza, než dospejú a zaradia sa do davu platcov DPH.

Sú zavreté v škôlkach, školách, vytlačené na ihriská a fun parky, kam bezdetný človek vstúpi maximálne asi ako zamestnanec alebo nejaký ten von – rozumej hrábě či hraběnka lístia. Skutočných baby-friendly zariadení je málo, a dokonca aj v tých som už zažila, že sa pani sťažovala, že tie deti sú príliš hlučné, a ona si sem prišla v kľude a tichosti baby-friendly verzie chrámu Notre-Dame prečítať noviny. Keďže však bola očividne jediná, komu to vadilo, pohoršená odišla.

Zažila som aj pani, ktorá si odsadla z vedľajšieho sedadla v MHD, lebo Evka si spievala – a zatiaľ čo uznávam, že moje dieťa nie je žiadny Justin Beaver, nemyslím si ani, že to bolo až také tragické.

Ľuďom na deťoch vadí všetko od ich neschopnosti sedieť na jednom mieste dlhšie ako 15 sekúnd, až po ich hlučnosť. Ale deti proste také sú. Hlučné, divé, večne ulietané, ukričané, drzé, milé, nemilé…proste deti.

Naša spoločnosť vníma deti asi takto – ploďte ich prosím, nech má na nás kto robiť, ale kým sú malé, dajte nám s nimi pokoj.

Nedávno som zažila veľmi príjemný šok, keď sme sa išli najesť do Ikei. Prvýkrát v živote som sa v obchodnom dome cítila ako…doma. Nikdy by som nepovedala, ako prudko baby-friendly dokáže jeden obchod byť, ale Ikea je proste pecka. A tie mäsové guličky a koláčiky…amen tma. Oukej, oficiálne chápem, prečo tam ľudia trávia rodinné nedele –  guilty! Je tam proste príliš dobre. A KOLÁČIKY!

Pôrod

Keď sa presunieme z pracovného nasadenia (kde väčšinou na deti nenarazíme ako je rok dlhý) do pôrodníc, nastáva ďalší problém. Téma pôrodov a pôrodníc je sama o sebe nesmierne vyčerpávajúca – odporúčam preštudovať si Ženské kruhy alebo knihu Ženy-matky-telá, ja len stručne.

Vidím, kam sa pôrodnice a postupy v nich posunuli oproti minulosti a nesmierne si to cením. Uvedomujem si, že to v tomto korupciou a mafiánmi prežranom štáte nemajú doktori, doktorky a sestričky a vlastne zdravotný personál celkovo absolútne ľahké, a že väčšina šikovných odíde do zahraničia. Toto všetko si uvedomujem a klobúk dolu pred tými, ktorí ostali.

Ale realita je stále taká, že pôrody sú často pre ženu nesmierne traumatizujúce, plné zbytočnej separácie a absolútne nulovej podpory dojčenia. A toto všetko veľmi dokáže ovplyvniť práve obdobie šestonedelia.

Viem, že pekný pôrod vám nezaručí, že bude všetko ružové, voňavé a v noci vás budú navštevovať sudičky, ktoré vaše dieťa posypú spacím prachom a vám nalejú metaxu. Ale štatisticky…je tam významná spojitosť. Jednoducho, naozaj záleží na tom, ako sa rodíme, a záleží na tom, ako rodíme.

Strata komunity a s ňou súvisiaca samota

Keď sa presunieme z pôrodnice domov, drvivá väčšina žien sa ocitá s novorodencom sama. Sama na všetko. Na novorodenca, na domácnosť, na seba. Na svoje pocity, emócie, zúfalstvo, radosť, neistotu…sama.

Je to na palicu, špeciálne vtedy, ak ste boli predtým tvorom spoločenským, ktorý rád niekam chodil a mal aj…čo ja viem…priateľov a tak.

Zrazu je tu jedno totálne-na-vás-závislé mimino, vaša hlava a steny vášho obydlia. Nula času. Málo spánku. Veľa zodpovednosti. A nikto, kto by vás podržal, podporil, pomohol, alebo len vypočul.

O čo jednoduchšie to mali kedysi naši predkovia, ktorí žili v komunitách a o čerstvú rodičku sa starali ďalšie ženy? Jej jedinou starosťou bolo dojčiť svoje bábo. Nič viac.

Snívam o komunite. Už dlho. A extra odvtedy, odkedy mám druhé dieťa. Predstavujem si, ako tú staršiu proste vyženiem von medzi ostatné deti a ja mám zatiaľ čas sa venovať tej mladšej. Ako príde moja komunitná kamka za mnou a kecáme pri koláčiku, zatiaľ čo naše deti vonku vlčejú. Spýta sa, ako sa mám, ako sa cítim, či nepotrebujem pomôcť. A proste tam je. Len tak. Pre mňa. A ja pre ňu. Komunita.

Moja utópia.

Samota je absolútnym zabijakom na psychiku – a byť sama na všetky svoje zlyhania a trápenia, to je recept na instantnú depresiu.

Porovnávanie

Porovnávanie je číslo jedna v zozname apokalýps materského sebavedomia. Zaslúži si 9 neoholených nôh z 10tich.

Tá desiata je pre všetky dokonalé instagramové a fejsbúkové matky. A špeciálna, 11ta, venovaná „všetko-je-to-len-o-režime“ matkám. Strčte si svoje binárne sústavy a rozvrhy dňa tam, kde je im najlepšie. K vám domov. Skromne.

A teraz vážne – nikdy, nikdy, nikdy, nikdy!!! Nikdy sa s nikým neporovnávajte! To je cesta do materského pekla. A hlavne na sociálnych sieťach veci nikdy nie sú také, ako sa zdajú.

Toto je vaša cesta. Len vy, a vaše dieťa, absolútne výnimočné, neopakovateľné, jedinečné.

A viem, že je to nesmierne ťažké, neporovnávať sa. Náš mozog sa porovnávaním učí, je to preň asi najprirodzenejšia vec na svete. Bojovať proti tomuto prirodzenému nastaveniu chce neskutočne veľa mentálneho tréningu a vedomých kopancov do zadku.

Ale skúste si uvedomiť, že naozaj nikto – NIKTO to nemá s deťmi ľahké. Aj tí najpohodovejší rodičia, ktorých poznám, majú svoje chvíle zlyhania a absolútneho zúfalstva. Myslite na to, že pekné fotky sú iba…pekné fotky. Nič viac. Je to okamih. A ľudia sa negatívnym nechvália – radšej vystavujú na obdiv svoje úspechy, ako zlyhania.

Nechcené rady okolia a odsudzovanie

Táto kategória je špeciálna. Obsahuje špeciálnych ľudí, ktorým často chýba štipka empatie a ktorí dokážu čerstvú matku doslova rozcupovať na franforce. Alebo, v tom lepšom prípade, iba zneistiť. Lebo každý vie lepšie, ako máte vychovávať svoje dieťa a akonáhle pripustíte zúfalstvo, únavu, alebo zlyhanie, je to jasné – ste nekompetentná osoba, ktorú treba zachrániť.

Avšak miesto toho, aby vám daný človek nejak reálne pomohol, vám začne dávať zaručené rady a mojimi-deťmi-overené informácie, ktoré vám určite MUSIA fungovať, lebo však, mne fungovali! A keď tie rady odmietnete aplikovať, lebo sú zastarané/kruté/šibnuté/proste mi nesedia, tak je jasné, že si pomoc nezaslúžite a ste neschopná matka.

Drahí rozdávači rád, chcela by som vás poprosiť o pár vecí.

Pokiaľ vás žena-matka o vašu radu nepoprosí, nechajte si ju pre seba. To, že stojí o váš ctený názor spoznáte jednoducho – spýta sa vás, čo si o tom myslíte. BANG! Vtedy hurá do radenia!

Zúfalej matke môžete pomôcť veľa spôsobmi – navarte jej jedlo a prineste ho domov. Kúpte jej čokoládu alebo víno (áno, aj dojčiace matky môžu piť alkohol!!! Decentne, prosím). Nakúpte jej. Objímte ju. Povedzte jej, že je skvelá matka. Poupratujte jej. Znovu ju objímte. Spýtajte sa, ako ešte môžete pomôcť. Uistite ju, že JE TO LEN OBDOBIE. Menej hovorte, viacej počúvajte. Zaujímajte sa o ňu. Nie o dieťa, ale o matku.

A pokiaľ máte pocit, že by potrebovala odbornú pomoc, neváhajte a podporte ju aj v tom. Niekedy sa ženy hanbia, lebo majú pocit, že to automaticky znamená, že niečo nezvládli, že zlyhali. Niekedy to skrz pokročilú depresiu už ani nedokážu rozlíšiť. Chce to veľa odvahy a odhodlania, a podporu okolia.


Absencia plošnej odbornej podpory

Často mám pocit, že ženy na Slovensku sú vnímané len ako živé inkubátory – a rôzne bizarné pochody za život a ešte bizarnejšie návrhy na obmedzenie ich reprodukčných práv ma v tom iba utvrdzujú. Na žene nezáleží. Žena je pre spoločnosť skutočne zaujímavá iba vtedy, keď je jej maternica v plnej poľnej.

Akonáhle porodíte, váš stav – okrem jednej gynekologickej prehliadky po šestonedelí – už nikoho nezaujíma. Nikto vám nevysvetlí, čo je to panvové dno, čo sa s ním deje počas tehotenstva a pôrodu a ako mu môžete pomôcť, aby sa vrátilo do pôvodného stavu. Nikoho nezaujíma, ako ste na tom psychicky, a či nepotrebujete odbornú pomoc. Jediné, čo väčšinu doktorov a doktoriek zaujíma je to, v akom stave je vaša maternica, aby bola ready na ďalšie deti.

Ale vy, vaša prípadná popôrodná trauma, šitie, psychická ujma – na to je žena sama. Problémy s dojčením, pokles panvového dna,  diastáza, rekonvalescencia po pôrode – nulová informovanosť, nulová podpora.

Ľudia odborne vzdelaní, hnevajú sa na ženy – že google je im väčšia autorita, ako oni sami. Nuž… áno. Je to desivé, že mnohé veľmi dôležité informácie nájde žena iba na tom internete. Desivé je to z viacerých dôvodov – jednak z dôvodu toho, že daná podpora nie je poskytovaná automaticky a celoplošne v pôrodniciach, nemocniciach, u všeobecných doktorov / doktoriek, gynekológov, gynekologičiek a jednak z dôvodu toho, že na internete je naozaj všetko – a často tie rady nie sú veľmi v súlade s najnovšími odbornými poznatkami a môžu žene a/alebo/aj jej dieťaťu ublížiť.

Medicínsky vzdelaní ľudia sa zmietajú medzi štátom, poisťovňami a vlastným prežitím – často sú zomletí systémom a beznádejou a nekonečným prívalom pacientov ktorých je príliš veľa a ich príliš málo. Tí dobrí odchádzajú do zahraničia, starí do dôchodku, ostáva pár statočných. Kým sa nezmení systém, obávam sa, že matky si ďalej budú pýtať rady od googla. A navzájom sa budeme osočovať, kto je tomu na vine. 

Vraj by každý článok mal mať záver, lebo bez záveru to nie je ono. Ale mne sa už tak strašne nechce, že…tak takto.

Záver.

Šestonedelie, časť prvá – Vstúpte do trinástej komnaty

Šestonedelie, časť tretia – Ako z toho von

2 thoughts on “Šestonedelie – časť druhá: Prečo je tomu tak

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *