Karty na stôl, prsia von!

Karty na stôl, prsia von!

Prosím, prestaňme (si) idealizovať dojčenie

Som naštartovaná ako Warburg, a tak pár vecí musí von. O dojčení som už raz písala, konkrétne o dojčení na verejnosti a tak všeobecne o tom, kedy je hejtované a že tie predstavy o tom, ako dojčenie vyzerá či nevyzerá sú väčšinou totálne mimo. Ono to, že tento spôsob starostlivosti o dieťa ešte stále nie je bežnou súčasťou spoločnosti, jednoducho vedie k tomu, že si ho buď spoločnosť idealizuje, alebo ho odsudzuje.

Začínam mať pocit, že to idealizovanie je snáď ešte horšie, ako ten hejt.

Výskumov o dojčení a o tom, aké je dôležité pre matku, dieťa, a v konečnom dôsledku aj pre spoločnosť, je nekonečno veľa. Dojčenie je fyziologické. Je to norma. Nie je a nemalo by byť žiadnou výsadou pár vyvolených, ale prístupné každému a pre všetkých. Realita je niekde inde – podpora dojčenia v spoločnosti je takmer nulová, v pôrodniciach skôr výnimočná a akékoľvek problémy s dojčením si musí žena-matka riešiť sama a hradiť z vlastného vrecka, keďže – okrem iného – je ešte stále minimum pediatrov a pediatričiek s odborným vzdelaním laktačnej poradkyne.

Na Slovensku si musí žena dojčenie doslova vybojovať – a keď to nezvládne, spoločnosť, miesto toho, aby sa zamyslela sama nad sebou a nad nulovou pomocou, ktorej sa danej žene dostalo, to samozrejme všetko hodí na ňu. Že dojčila krátko. Že sa málo snažila. Že mohla ešte zabojovať. Že určite nevyskúšala všetko. Že nie je dosť dobrá matka.

Prípadne tá, ktorá si to rozmyslí už dopredu, a rozhodne sa, že vôbec nechce dojčiť, tak to je úplné materské inferno. To čo toto!

Čiže, na jednej strane tu máme silný tlak na matky, aby dojčili svoje deti, bez adekvátnej, celoplošnej a maximálne prístupnej podpory, a na druhú stranu im potom vyčítame, keď to nezvládnu.

FUCK! Neviem, čo iné na to napísať.

Ale je to ešte zaujímavejšie. Dojčiaca matka – super, máme ju, je tu, živá a zdravá, nejakým spôsobom to buď dala, alebo vybojovala, alebo proste mala šťastie. Čo včul s ňou? Možno si poviete, že by bolo fajn, nechať ju proste….čo ja viem…dojčiť svoje dieťa. To by bolo asi rozumné, nie?

Určite áno – ale odtiaľ potiaľ! Snáď si tu nebude len tak bohapusto robiť, čo len chce! Pretože dojčenie, to nie je len tak, dojčenie (nie) je vec verejná, a rozhodne si neželáme, aby ženy dojčili na verejnosti, v reštauráciách, kostoloch, bankách, lavičkách, prípadne v čakárni akéhokoľvek doktora, či doktorky. A keď sú choré a potrebujú lieky alebo – nechcem to ani vysloviť – antibiotiká, tak jedinou alternatívou sú homeopatiká a nedajbože, aby jeden odborne vzdelaný človek googlil antibiotiká vhodné pre dojčiacu matku (objav storočia – existujú prinajmenšom tri druhy všeobecne dostupných antibiotík, ale veľa doktorov / doktoriek vám odporučí prestať s dojčením, lebo však, na čo sa budete trápiť??).

Ono tak všeobecne sa dojčenie nesnúbi s liekmi, alkoholom, jedlom, zákrokom u zubára, röntgenom, návštevou banky, reštaurácie, a vôbec, s bežným životom. Dojčiace matky by mali byť zavreté doma a vyznávať bretariánstvo, tak ak plánujete dojčiť, začnite s tréningom, nech to potom pre vás nie je taký šok.

Takže tak. Naša spoločnosť a dojčenie.

A stále sme ešte neskončili. Keďže je to dojčenie taká special-limited edition, ktorú je málokde v praxi vidieť, a väčšina ľudí ju nezažila dlhšie ako tri mesiace, podlieha značnému romantizovaniu a idealizovaniu. To si vám tak niekto dojčenie vysníva, a vyzerá nejak takto:

Matka, slovom bohyňa, kúpajúca sa v opojnej záplave oxytocínu, nežne drží v náručí svoje drobné dieťa, ktoré spôsobne pije z prsníka. Navzájom si  hľadia do očí a láska prestupuje vzájomne celými ich telami a aura celého tohto emotívneho výjavu nabíja energiou všetky fotovoltaické články v okruhu 5tich kilometrov. 

Isto uznáte, že takéto intímne, láskyplné a vše objímajúce dojčenie jednoducho nepatrí nikam na verejnosť, lebo je príliš vznešené a nehodí sa k ničomu okrem ružového kresielka s volánikmi. A žena naň potrebuje súkromie a ticho a kľud, aby si mohla tú lásku vychutnať a precítiť ju. Kúpať sa v nej!

Sú to predsa tie najkrajšie chvíle s dieťaťom – ako často hlásajú výrobcovia a výrobkyne dojčiaceho oblečenia. Podľa môjho názoru sú najkrajšie chvíle s dieťaťom tie, kedy dieťa spí, ale každý to má inak, že áno.

Chápem, že ak má nejaká žena o dojčení takúto (alebo podobnú) ideu, musí asi predstavou, že o takéto niečo prišla, dosť trpieť.

Dovoľte mi trochu uľaviť vášmu svedomiu.

Dojčenie v praxi

Skutočné dojčenie má nekonečno veľa podôb, fáz, etáp a hraníc znesiteľnosti. Áno, tá láskyplná je tiež jednou z nich, ale tak ako v partnerskom vzťahu je to skôr o vzájomnej tolerancii, rešpekte a drine a tak trochu o láske a ružových obláčikoch, rovnako je to aj s dojčením. Lebo keď dojčíte xkrát denne 7 dní v týždni, dojčenie vám jednoducho zovšednie a stane sa úplne normálnou a obyčajnou dennou aktivitou. Opájať sa láskou v takejto hektickej frekvencii, to by chcelo fest tvrdé drogy.

Dojčenie je druh vzťahu – keďže sa o kus svojho tela denno-denne aktívne delíte s druhým tvorom, bez vzťahu by to naozaj nešlo. A každý vzťah prechádza rôznymi fázami a obdobiami. Aj takým zamilovaným, vše objímajúcim, aj takým, kedy máte chuť mumifikovať si prsia.

Ako vyzerá dojčenie v praxi na začiatku.

Pri tom bezproblémovom často trávite naozaj dlhé hodiny tým, že dojčíte svoje dieťa. Chvíľu si to užívate, chvíľu vás to nudí, niekedy otravuje, niekedy sa vám nechce, inokedy si krátite dlhé dojčiace chvíle čítaním knihy, pozeraním televízora alebo mobilovaním (aj napriek tomu, že sú osoby, ktoré pohoršuje pohľad na dojčiacu matku s mobilom v ruke, sorry, toto je realita. A nevidím na tom nič zlé).

V tom lepšom prípade vám mlieko strieka na obežnú dráhu Zeme a popritom, čo dieťa pije z jedného prsníka, z toho druhého vám tečie prúdom, takže prsné vložky sú vaše najlepšie kamky dlhé mesiace. Bez nich ani na krok! Keď sa dieťa nečakane odpojí, mlieko je VŠADE, a ak ste náhodou niekde vonku, je dosť možné, že takú mliečnu sprchu schytajú aj okoloidúci. Ja som raz ostriekala okno v električke…so much for that.

Stáva sa, že dieťaťu zase veľa mlieka môže prekážať, a zatiaľ čo sa ono chce len „ududlať“ do spánku, mlieko sa spustí a strieka mu do úst, a toto dokáže nasrať aj väčšieho dobráka. Takže zase pre zmenu riešite príliš veľa mlieka (toto sa stáva najmä prvých 6 týždňov, potom sa zvykne tvorba ustáliť).

Poprípade sa vám dieťa z toľkého mliečneho dopingu, o ktorý ani veľmi nemalo záujem, kvalitne zgrcá, a tak pre zmenu riešite prezliekanie (nekonečno veľakrát za deň). Plus dieťa, ktoré sa zakuckáva, drhne, dusí sa, a zase zvracia.

V tom horšom prípade máte mlieka menej, dieťa je nervózne, lebo citlivo reaguje na znížený tok. To si predstavte, že ste hladní a smädní a niekto vám k polievke prinesie vidličku a k litrovému džbánu malinovky slamku o priemere jedného milimetra. A to deti majú že nulovú trpezlivosť, najmä keď sa jedná o hlad a smäd.

V tom najhoršom prípade riešite ragády, zlé prisatie, neefektívne sanie, uzdičky, bolesť, zápaly, dojčenie cez slzy, dojčenie cez bolesť, mastičky, plné prsia, prázdne prsia , nabombované prsia, prsia ako kameň, teploty, absces, zvýšenú tvorbu, zníženú tvorbu, štrajk, odmietanie, a do toho všetkého, nervózne dieťa. A samozrejme, dobre mienené rady okolia o tom, ako sa už nemáte trápiť a dať fľašu, a čo riešite, asi ste neschopné, keď neviete dojčiť, veď to je tá najprirodzenejšia vec na svete, a vôbec, kašlite na to. To isté okolie, ktoré vám neváha chrstnúť do tváre neskôr výčitky na margo toho, že ste tú fľašu dali a že vás to už proste nebavilo. Hotová idylka.

Zabudla som dodať, že všetky vyššie spomenuté podoby dojčenia sa vedia striedať vo voľnom poradí a často vás prekvapiť vtedy, keď to vôbec nečakáte.

Ako vyzerá dojčenie v praxi po pár mesiacoch

Ako dieťa rastie, aj dojčenie sa mení a vyvíja. Jeho intenzita klesá, dieťa sa začína zaujímať aj o iné veci ako o prsník, ktorý prestáva byť stredobodom jeho vesmíru. To so sebou často prináša aj obdobie takzvanej kojo-gymnastiky, ktorá vyzerá asi tak, že dieťa sa popri dojčení snaží hrať sa, všetko vidieť, prípadne sa vám otočiť chrbtom počas toho, ako má vašu bradavku v ústach. Často sa nevie rozhodnúť, čo chce robiť radšej, a tak niekedy nerobí nič, len reve, lebo…proste lebo. Život je ťažký a vôbec.

Prípadne sa dojčí v trojsekundových intervaloch spôsobom – prisaje sa, 2 sekundy cucá, odsaje sa, prisaje sa, 2 sekundy cucá, odsaje sa, prisaje sa, 2 sekundy cucá, mlieko sa spustí, dieťa sa odsaje, mlieko strieka všade, dieťa sa odchádza hrať, misia splnená. Ale akonáhle prsník schováte, začne protestne kričať a opätovne sa dožaduje prsníka. A popri dojčení vám pchá prsty do všetkých otvorov na vašej tvári.

Prípadne sú potom také chvíle, kedy prso odmieta úplne a vy máte miesto hrudníka dva balvany a vaše dieťa na to zvysoka dlabe. Tieto obdobia sa úmerne aj neúmerne striedajú s tými, kedy vám dieťa na prse visí celý deň a vy máte pocit, že balvany sa zmenili na uši z baseta. Skúste matke v tejto fáze dojčenia rozprávať o tom, ako by mala byť prestúpená láskou, a riskujete, že vás tými ušami z baseta preplieska. Vezmite jej mobil a koledujete si o krvnú pomstu.

 Ako v praxi vyzerá dojčenie „veľkých“ detí

Tešte sa – nastalo obdobie „EŠTE stále dojčíš?? Nie je už na to tvoje dieťa veľké?“ Prichádza okolo roka, roka a pol a spolu so zvyšujúcim sa vekom dojčaťa sa priamo úmerne zvyšujú aj otravné otázky okolia, ktoré nadobudlo dojem, že už toho dojčenia predsa len bolo dosť, a odtiaľ potiaľ, áno?

Pritom práve okolo toho roku a pol až dvoch sa z dojčenia často stáva príjemná záležitosť, kedy si aj dieťa tie prsia trochu váži, pohladká ich, pritúli sa k nim, prestane im ubližovať a dokonca sa dá povedať, že si to môžete sem-tam aj UŽÍVAŤ. Že je to taký ten rovnocenný vzťah, kedy sa dá s dieťaťom aj dohodnúť, že práve teraz vám to nie je príjemné, tak to môžeme odložiť. Obdobie, kedy sa vám časť vašej integrity vracia späť a zároveň toho dojčenia nie je toľko a trošku vám to aj chýba. Zrazu dokonca môžete zažiť chvíle pohody, kedy jediný moment, kedy čas zastane (a s ním aj vaše dieťa), je práve počas dojčenia. A je to pekné.

Vykašľať sa na to teraz, keď je to konečne viac-menej pohoda? To isto.

Na čo to všetko?

Prečo vlastne dojčím, keď na tom (podľa mňa) nie je nič romantické, vznešené ani povznášajúce?

Lebo je to normálne.

Pre mňa je dojčenie norma. Neviem si to predstaviť inak. Nehovoriac o tom, že som lenivá a predstava, že by som mala kupovať niečo, čo moje telo dokáže vyrobiť zadarmo…a potom to zarábať, a umývať fľaše a nedajbože niečo sterilizovať alebo prevárať vodu – tak nejak by vyzeralo moje malé peklíčko. Dojčenie za mňa rýchlo a efektívne rieši asi 90% problémov a nepríjemných situácií s deťmi, bez neho by som musela vyvinúť nejakú inú aktivitu, prípadne dokonca viacero aktivít!! Nie, ďakujem. Nie som zrovna ekvivalent matky – hrdinky.

Dojčím aj preto, lebo pri Evičke som mala šťastie a pri Ester kopec vedomostí, praxe a kamarátky laktačné. Šťastie na skvelých ľudí. A pri oboch podporu okolia. A samozrejme moju lenivosť, ktorá mi bola hnacím motorom pri akomkoľvek probléme s dojčením.

Dojčenie je neskutočne praktická vec. Napríklad aj teraz – ja píšem, Ester sa v nosiči dojčí a popritom spí, je to takzvaný „dojčospánok“ a počas neho môžu aj tanky padať a ona sa nezobudí. Táto zázračná schopnosť nám pomáha prežívať spolu v garsónke, keď Ester potrebuje spať, Evka sa hrať a ja písať.

Dojčím už štvrtý rok a vnímam to ako súčasť našich životov. Nič výnimočné, nadprirodzené, čo by si zaslúžilo ocenenie alebo súkromie.

Proste…normálka.

A hlavne, dojčenie má milión tvárí a podôb a idealizovanie mu podľa mňa vyslovene škodí, a následne ubližuje matkám – tým, ktoré dojčia, aj tým, ktoré nedojčia. Láska ako taká je tak komplexná vec – rovnako ako vzťah s dieťaťom – že prisúdiť jej jednu podobu je obyčajná zhovädilosť.

Prosím, prestaňme (si) idealizovať dojčenie. Od idealizovania je to len krok k pokročilému hejtovaniu, keď zistíme, že naša idea má od reality strašne ďaleko. A tak celkovo, prosím, nechajte matky na pokoji, a ak máte nutkavú potrebu si do niekoho kopnúť, pozrite sa na to, ako je úloha rodičov a vychovávateľov detí v spoločnosti nedocenená, znevažovaná a bagatelizovaná. A tam môžete začať kopať kľudne aj druhý tunel Sitina.

Všetkým matkám svetový mier, pevné nervy a lexaurin pod stromček, ňach sa páči.  

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *