Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, časť druhá.

Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, časť druhá.

Už je to nejaký ten čas, odkedy som napísala prvú časť môjho príbehu Lenivej matky. Teraz, keď sedím na stoličke a píšem túto druhú, Ester má už rok, spí na mne v nosiči a ja mám popri tomto jednom článku rozpísaných ďalších asi 5 – lebo malá kopa pýta viac.

Ak by ste si chceli osviežiť prvú časť, uľahčím vám to, nech to máte riadne na štýl lenivej matky, a teda, bez námahy – nech sa páči, Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, prvá časť

Upratala som si vo veľa veciach, čo sa týkalo pohodlného a lenivého materstva – spoločné spanie (nemusím vstávať k dieťaťu), dojčenie (rieši 9 z 10tich problémov bez námahy), BLW (nemusím variť nič naviac), nosenie (whole new level slobody) – ale čo rozvoj? Taký ten…mentálny, mimoúrovňový, vzdelanostný…? Evičku knihy o evolučnej biológií absolútne nezaujímali, vlastne…ju nezaujímali vôbec žiadne knihy.

Optimalizácia materstva, krok štvrtý – slobodný rozvoj

S nadšením som vytiahla svoju milovanú knižku z detstva o Mikimyške – Rozpovie ti táto knižka, koho zjedla Mikimyška a iniciatívne si s ňou sadla a začala jej čítať; veď predsa čítanie je pre rozvoj dieťaťa to najdôležitejšie! Okrem toho, už mala 8 mesiacov, najvyšší čas začať, nechcem z nej predsa vychovať nejakého…predsedu parlamentu alebo čo.

Moja snaha bola ocenená absolútnym nezáujmom.

Ale že absolútnym.

Neviem, či existovalo v tom čase niečo, k čomu Evička zaujala viac indiferentný postoj ako ku knihám. Spánok bol nepriateľ číslo jedna, ale aj nenávisť je emócia a dá sa považovať za určitú formu vzťahu.

Dobrý deň, máte vzťah ku knihám? Áno, neznášam ich.

Cítite to? Je tam vzťah! Na tom sa dá budovať.

Nie – to, čo Evka predvádzala voči literárnemu umeniu, bolo čisté a nefalšované ignorantstvo. Akoby tam tie knihy ani neboli. Proste vzduch.

S odstupom času si dokážem priznať, že som bola moooožno trochu premotivovaná, ale tak…prvé dieťa, no. Každopádne, teraz má Evka štyri roky a knihy ľúbi rovnako ako ja, takže už mám srdce na mieste.

Ale vtedy to bola pre mňa veľká rana, a tak som hľadala ďalej. Čiernobiele knižky, mäkké knižky, hrkajúce knižky, drevené vkladačky, plastové vkladačky, plyšáky, hovadinky všeho druhu – väčšinu sme dostali do daru. Dlabala na to.

Najviac ju zaujímali šuplíky, hrnce, panvice, topánky (hlavne ich podrážka), šnúrky, fľašky, poháriky, skrinky, tričká, poličky. Hlavne tie poličky a šuplíky – dokázala všetky veci z nich vyhádzať a napchať sa do šuplíka alebo vliezť do poličky a nebolo vtedy šťastnejšieho dieťaťa.

Tak som si povedala – kašlem na to.

Vyložila som si nohy a oddychovala, alebo varila, alebo prekladala, alebo mobilovala, prosto, nechala som ju tak, nech si robí, čo chce, a ja som si robila, čo som chcela. Vlastne sme dosiahli ideálny stav, kedy sme obe boli šťastné a vnútorne naplnené po VEĽMI dlhej dobe.

A odvtedy som všetok jej rozvoj nechala jednoducho tak. Keď za mnou s niečím prišla (a časom veru začala chodiť aj s tými vkladačkami a plyšákmi a koníkmi a puzzle), tak som sa jej venovala, ale inak som akýkoľvek mentálny rozvoj nechala na ňu a starala som sa len o jej základné potreby – prso a uspávanie a mojkanie.

Tu musím napísať jednu vec – mám tak trochu šťastie. Evička, nech je akokoľvek náročná, má neskutočne obrovskú fantáziu. Dokáže sa zahrať naozaj s čímkoľvek, vrátane šnúrok od topánok a prstov na rukách. Vytvára si vlastné svety a tvorí vlastné príbehy a totálne na tom ulietava. Hlava v oblakoch.

Ale tak všeobecne si myslím, že to funguje na väčšine detí a že netreba nijak násilne korigovať ich seba rozvoj, skôr tak nejak vytvoriť bezpečné, podnetné a láskyplné prostredie a sprevádzať ich* (kuk koniec článku). Pri Ester už som sa ani nenamáhala iniciovať nejaké mnou zvolené aktivity.

Mimochodom, špeciálne po tomto zistení sa mi nesmierne uľavilo. Ja som totiž absolútne mizerná animátorka a predstava, že by som sa svojim deťom musela nejak intenzívne venovať na tomto poli, bola pre mňa doslova desivá.

Všetko to nesmierne obdivujem a montessori aktivity považujem za fakt peckovú vec, a keď to niekoho baví, tak je to skvelé a super a všetko, ale mne to jednoducho nejde. Ja som skôr ten typ matky, ktorá nechá deti vyváľavať v bahne a v kalužiach a liezť na šmykľavku opačne a skákať po posteli (lepšie ako po mojej hlave) a tak celkovo, keď tie moje deti robia čokoľvek, pri čom sa im nemusím venovať, je to pre mňa absolútna výhra a tak ich v tom plne podporujem – čo je že vraj ale tiež tak trochu montessori, len z inej strany. 

A keď už naozaj neodbytne prídu s nejakou aktivitou, obetujem sa, ale osobne málokedy niečo iniciujem a chvíľu mi trvalo uznať to sama v sebe a nevyčítať si to. Baby vyzerajú, že to so mnou, lenivou materou, celkom úspešne zvládajú. Väčšinou.    

Optimalizácia materstva, krok piaty – látkovanie Lenivej matky

Ako správna bio-eko-šibnutá matka som samozrejme začala rozmýšľať aj týmto smerom. Aj keď, úprimne priznávam, že úplne najväčšia motivácia začať látkovať bola obyčajná lenivosť – mne sa proste vrcholne nechcelo neustále kupovať plienky.

Nebavilo ma to. Ale že úplne najviac nie vôbec nikdy ani úplne. Nakupovanie tak všeobecne je pre mňa absolútne útrpná činnosť, a je úplne jedno, o aký druh vecí sa jedná – neznášam kupovanie handier, jedla (okrem čokolády), vrutov, auta, domu, nábytku, vybavenia, čohokoľvek, keď ma chcete umučiť, vezmite ma do obchoďáku. Zaručene by som vám buď zdrhla do kaviarne (lebo koláčiky) alebo do kníhkupectva (lebo knihy sú to jediné, čo naozaj rada a s veľkou vášňou kupujem – ideálne v antikvariátoch, staré knihy neskutočne voňajú).

Takže to bolo jasné – eliminovať čo najviac vecí, ktoré musím pravidelne nakupovať. S jedlom je to ťažké, ale plienky – tam mi svietila jasná nádej vo forme látkoviek. A tak som si na Vianoce vypýtala od rodiny pre Evičku štartovaciu sadu látkových plienok a zvyšok si pokúpila z druhej ruky a tadá – moja prvá látkovacia sada bola na svete!

A tak som začala Evičku látkovať.

Od roka. Veľmi vtipne som začínala s ročným dieťaťom a novorodeneckým skladom, ktorý nám napodiv vydržal fakt dlho (a ktorý som napríklad pri Ester nepoužila ani raz). Mega som sa vyžívala v tých nádherných farebných vrchných nohavičkách a pociťovala zvláštne vnútorné uspokojenie pri praní a vešaní a skladaní, rozumej pri opätovnom používaní – bolo to strašne super.

Evičku som látkovala presne rok, keďže v dvoch rokoch sa jedného dňa vypýtala na záchod a plienky putovali do skrine pre potencionálne druhé. Priznám sa, bolo mi to aj trochu ľúto, látkovanie ma fakt bavilo. Práčka oprala, uschlo na vešiaku a skladanie bola moja malá psychohygiena.

A reálne na to nepotrebujete viac ako vrchné nohavičky a klasické štvorcové plienky. Žiadna veda!

Optimalizácia materstva, krok šiesty – BKM alebo ako aj Lenivá matka bezplienkuje

BKM – bezplienková komunikačná metóda – bola mojím svätým grálom, nesplneným snom. Keď som sa o nej dopočula počas tehotenstva s Evkou, prišlo  mi to príliš uletené dokonca aj na mňa – bez bližšieho štúdia som to odsunula do priečinku „príliš ezo“ (a doteraz si za to nadávam).

Evka mala rok, keď som si o tom začala študovať viac a chvíľu na to stretla super pojašenú Aďku, ktorá mi BKM ukázala v praxi a vďaka nej som pochopila, že na tom absolútne nič ezo nie je, a že kopec problémov som si práve vďaka BKM mohla na začiatku, najmä prvé tri mesiace, ušetriť.

Evka mi od narodenia dávala úplne jasné BKM signály, ktoré som v tom čase z čírej nevedomosti absolútne zle vyhodnotila a trpeli sme všetci. A skrz jej extrémne citlivú povahu sme sa s kakaním trápili takmer dva roky.

Pri Ester bol teda cieľ jasný – bezplienkovať. Popri tom som samozrejme látkovala, lebo látkovanie je proste super – a rozdiel bol sto a jedna. Vďaka BKM sa nekonali žiadne „koliky“ a hlavne žiadne problémy s kakaním či „bolesti bruška“. S časovým odstupom môžem napísať, že intenzívne nosenie v kombinácii s BKM eliminovalo 90% problémov, ktoré som zažila pri Evke.

A čo bolo ešte na BKM super? Žiadne pokakané plienky – Ester kakala do BKM misky, a o polovicu menej ocikaných plienok. To znamenalo – menej prania, menej sprchovania, menej roboty! A spokojné dieťa k tomu.

Krásne nám to fungovalo prvé mesiace, kým sa Ester nezačala samostatne pohybovať, v tom čase prišiel prvý „štrajk“, kedy ju viac ako dávanie signálov zaujímalo okolie, a odvtedy sú moje BKM úspechy skôr ojedinelé, ale aj tak je bezplienkovanie vec, na ktorú nedám dopustiť. Ester má teraz rok a občas sa sama vypýta na záchod alebo na nočník, ale zatiaľ fungujeme na mojich milovaných látkovkách, ktoré si užívam, kým sa dá, a popritom sa snažím bezplienkovať 🙂

Čo sa týka tých mojich prvotných predstáv o BKM a aké to musí byť UFO a EZO a ťažké, a že proste pri tom určite musíte komunikovať s dieťaťom na nejakej neverbálnej, mimozemskej úrovni – nie. V skutočnosti tie signály boli väčšinou tak ťažko prehliadnuteľné, že to najjednoduchšie, čo sa dalo v tom momente urobiť, bolo umožniť Ester vycikať sa a vykakať sa mimo plienky. Začiatky boli fakt super easy!

Zhrnuté, podčiarknuté – BKM odporúča 9 lenivých matiek z 10tich.

Optimalizácia Lenivej matky – Ester ako samostatná úderka

Ako sa to hovorí, keď príde na psa mráz – tak na Lenivú matku prišla Ester.

Myslela som, že toto super rozkošné chrumkavé dieťa bude prechádzka ružovou záhradou. Už som bola predsa v plnej poľnej – praxou ostrieľaná nosnica, látkovkárka, lenivosťou vybavená, bezplienkovať pripravená!

Zo začiatku to bolo super-truper. To, že Ester spala iba na mne, zásadne na mne a zásadne s prsom v ústach a za neustáleho pohybu, to bolo niečo, čo som si zažila už pri Evke a nijak extra ma to neprekvapilo.

Problém nastal, keď sa v štyroch mesiacoch vydala po štvornožky do priestoru a v polroku obchádzala nábytok.  

Pre mňa, ako lenivú matku, absolútna pohroma.

Pri Evičke som bola zvyknutá na pomerne jednoduchý maintenance – v čase, keď sa začala sama pohybovať v priestore, mala už dostatok rozumu a viac-menej sa manažovala sama a žiadny dozor nepotrebovala. Chodiť začala ako 15 mesačná a na istotu – žiadne pády, zaváhania, ale krásna chôdza. Evka je raz taká – mantinelistka. Buď niečo nerobí vôbec, alebo, keď už, tak poriadne.

V tom čase som si myslela svoje o matkách, ktoré sú svojim deťom večne za zadkom, aby náhodou niekde nespadli na hlavu alebo si nejako inak neublížili. Ako obvykle, počkalo si to na mňa pri druhom dieťati.

Kombinácia štvornožkujúceho a stavajúceho sa 5 mesačného dieťaťa s akútnou absenciou pudu sebazáchovy bola pre mňa zničujúca. Kým sa Ester nenaučila sedieť, bola som jej za riťou takmer neustále – keďže najrýchlejšia cesta dolu zo stoja bol pád na hlavu.

Doteraz si nie som celkom istá, koľko pádov na hlavu denne absolvovala a nakoľko to obmedzilo jej budúcu hviezdnu kariéru v oblasti teoretickej fyziky – ale pre mňa to boli najkrutejšie momenty v celej mojej doterajšej kariére lenivej matky.

Keď sa naučila sedieť, chcela pre zmenu sedieť úplne všade – a čím vyššie nad zemou, tým lepšie. Priznám sa, dovtedy som netušila, kam všade sa dá v garsónke vyliezť.

Keď sa potom ako 10 mesačná sama šmýkala na šmykľavke, brala som to so stoickým pokojom kráľovnej lexaurinu. Ako poznamenal náš kamarát: „Ty máš tuším nervy zo železa.“ Po toľkých pádoch vám to už začne byť tak trochu jedno.

Ester naďalej naplno rozvíja svoje bezhlavé, uletené nápady absentujúce štipku zdravého rozumu alebo aspoň nejakého základného strachu – uteká zásadne na cestu, odmieta ma držať za ruku (raf´dšej sa hodí o zem), neustále zdrhá a kráľovsky sa na tom baví. Pud sebazáchovy má stále na úrovni bodu mrazu. Snaží sa chodiť po schodoch – smerom dolu.

Večná vďaka za šatku! Toto dieťa sa bude nosiť ešte veľmi dlho, či už dobrovoľne, alebo nasilu!

Čím zakončiť druhú – a zároveň poslednú – časť o vzniku Lenivej matky? Vlastne sama neviem. Nech je už váš spôsob rodičovstva akýkoľvek, držím vám palce. Je to makačka! A čokoľvek vám ho uľahčí, spríjemní alebo pomôže prežiť, je vítaná stratégia.

Ešte vám dlžím článok o tom, ako dopadli moje veľkolepé plány stíhania-všetkého na materskej vrátane raketovej kariéry jadrovej vedkyne, ale zatiaľ si môžete prečítať aspoň to ospravedlnenie, ktoré som už medzičasom stihla napísať a publikovať:

Ospravedlnenie všetkým matkám

* Čo sa toho podnetného a láskavého prostredia týka. Nedá mi nenapísať, že bohužiaľ, ani v dnešnom modernom svete toto rozhodne nie je samozrejmosť, ktorú by zažívali všetky deti na Slovensku.

Píšem práve o generačnej chudobe – o stave, kedy rodičia svojim deťom nevedia a nemôžu dať viac, ako majú oni sami. A z tohto začarovaného kruhu chudoby a stresových faktorov, ktoré veľmi nepriaznivo vplývajú na psychomotorický vývoj dieťaťa, im pomáha dostať sa von jedna úžasná organizácia s úžasným projektom, ktorý sa volá Omama – Cesta von.

Omama je neskutočne ľudský projekt plný lásky a porozumenia – a využíva mnohé montessori princípy a múdre hranie, aby nielen rozvíjal detičky v tom najdôležitejšom období – rannom detstve – ale zároveň aj učí ich rodičov, ako pomôcť svojim deťom k lepšej budúcnosti, k láskyplným zajtrajškom. Omama je moja absolútna srdcovka, a ak vás tento popis zaujal, tu si môžete počítať o tomto nádhernom projekte viac: http://cestavon.sk/projekt-omama/index

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *