Cultural Appropriation – alebo prečo toľko kriku pre jednu čelenku

Cultural Appropriation – alebo prečo toľko kriku pre jednu čelenku

Cultural Appropriation, alebo podľa niektorých aj Cultural Misappropriation – skrátene CA – by sa dala definovať ako zneužitie kultúrnych aspektov, zvyklostí, a symbolov určitého národa bez hlbšej znalosti ich histórie a významu v rámci danej kultúry, kedy ten, kto zneužíva, je príslušníkom dominantnej (privilegovanej) majority, pričom „obeť zneužitia“ je väčšinou príslušníkom menšinovej, sociálne či ekonomicky utláčanej minority.

CA je pomerne mladá vec – Oxfordský slovník tento pojem zaradil do svojho oficiálneho lexikónu v roku 2017- okolo ktorej stále vyvstáva veľa otázok, hypotéz a hodnotení. Ja sama sa ešte o tejto problematike len učím a snažím sa ju uchopiť a pochopiť a dať si to celé tak nejak do súvislostí.

Počas písania o CA sa budem snažiť poskytnúť argumenty z rôznych spektier, aj tých kritickejších, ale najdôležitejšie – ako pri všetkom – je používať vlastný rozum, prečítať si zdroje, pátrať ďalej, ak sa vám niečo nezdá, a vytvoriť si vlastný názor. Nemusíte so mnou súhlasiť a kľudne môžete iba pokrútiť hlavou a pomyslieť si svoje, že mi šibe, som na materskej a nudím sa. Nie je mojím cieľom nikoho odsudzovať – iba poskytnúť námety na zamyslenie.

Z nejakého dôvodu je pre mňa táto téma dôležitá a neustále sa k nej vraciam, a kým zo seba nedostanem tento článok, nie som schopná písať o ničom inom – tak niektorí z vás sa možno aspoň potešia, že snáď zo mňa ešte potom vyjde aj niečo, čo má hlavu a pätu (a je to aspoň trochu vtipné).

Za akýkoľvek feedback alebo kritiku, či doplnenie, budem vďačná. CA je veľmi citlivá téma, čiže sa budem snažiť o nej písať citlivo, ale čím viac zdrojov a názorov sa ku mne dostane, tým budem môcť túto problematiku pochopiť v komplexnejšom ráme.

Cultural Appropriation

je často dávaná do protikladu s Cultural Appreciation – to je akt, kedy k výmene informácií a zdieľaniu kultúr a jej aspektov dochádza na rovnocennej úrovni, a obe strany z tejto výmeny ťažia a navzájom sa obohacujú. Cultural Appreciation znamená chuť a snahu učiť sa o inej kultúre v snahe porozumieť jej a rešpektovať ju a zároveň si byť vedomý/á svojej vlastnej kultúry a jej histórie.

Ak by som mala charakterizovať CA v jej najhoršej forme, skúsim vám to priblížiť na vymyslenom príklade a postupne sa prepracovať aj k jemnejšej forme CA, ktorú by sme mohli pochopiť aj v našom kultúrnom kontexte.

Predstavte si nasledujúcu situáciu:

Žijete si vo svojom dome, máte svoje políčko, svoju kravu, svoje sliepky, svoje deti. Pôda pod vašimi nohami vám patrila celý váš život, a pred vami vašim predkom a ich predkom – jednoducho, žijete na tomto mieste celé stáročia, generácia za generáciou.

Jedného dňa príde cudzinec (a s ním ďalší), pôdu vám zaberie, kravu usmrtí a zje, vašu ženu znásilní, muža zabije, deti odvedie do otroctva. Vaša rodina, príbuzní, priatelia, všetci prežívajú na pokraji biedy, vaše náboženstvo a zvyky sú zakázané a trestané, vaše kroje a výšivky zhabané, tie kroje, ktoré sa u vás dedili celé generácie, boli ručne vyšívané, materiál na ne pestovala vaša rodina na vašom políčku a vyšívala vaša mama celé roky. Ak by ste si chceli tento svoj kroj obliecť, okolie by vás vysmialo a označilo za zaostalých a primitívnych.

Predstavte si žiť v týchto podmienkach celé desaťročia, jedna generácia za ďalšou.

A jedného dňa sa potomkovia toho cudzinca rozhodnú, že vlastne tie vaše kroje vyzerajú celkom štýlovo, rozoberú ich a oblečú si ich na seba rôzne pokombinované so svojím vlastným štýlom, prezentujú sa pred ostatnými v tomto „cool“ oblečení, za ktoré bola vaša rodina a priatelia doteraz zosmiešňovaní, a ostatní ľudia to obdivujú, aké je to skvelé a ako dobre to vyzerá.

A keďže to má taký úspech, ľudia sa rozhodnú to predávať a zarábať na tom – veď je to pekné a iným ľuďom sa to páči. Takže nakoniec vaše výšivky, kroje, svadobné oblečenie, čepce, vidíte na cudzích ľuďoch z iných kultúr, na ktorých to vraj vyzerá super, pričom ak si tieto veci oblečiete vy, ste považovaný/á za primitívneho sedliaka/sedliačku.

Ak príklad hore chápete, dokážete sa možno aspoň na chvíľu vcítiť do kože pôvodných obyvateľov a domorodých kmeňov v USA a Kanade, keď na niekom vidia prvky svojej kultúry – či už sú to čelenky s pierkami alebo „indiánske kostýmy“.

Indigenous peoples

Pôvodní alebo domorodí obyvatelia – podliehajú v našich končinách romantizujúcim a idealistickým predstavám, pričom ich história či súčasný stav v spoločnosti mnoho ľudí nevníma. A to je vlastne presne to, čo týmto ľuďom vadí – že pre nás predstavujú len čelenky a wigwamy a Pocahontas, kostým, ktorý si dáme na seba.

Samotné slovo „indián“ je pre väčšinu týchto ľudí urážkou – pointa tkvie, ako inak, v histórii tohto slova. Christopher Columbus sa pri vylodení mylne domnieval, že sa ocitol v Indii, a tak obyvateľov nazval indiánmi – „indios“, čo je španielsky výraz pre Indov. Neskôr bolo slovo indián zakotvené v US ústave ako „merciless Indian Savages“ (nemilosrdní indiánski divosi) – a „indiáni“ neboli o nič lepší ako zvieratá, ktoré bieli osadníci lovili.

Pôvodní obyvatelia USA a Kanady sa rozdeľujú do mnohých kmeňov a ich pomenovanie si vyžaduje často hlbšie štúdium, pre ilustráciu si môžete prečítať tento článok o terminológií názvov domorodých obyvateľov.

Ukradnutá identita

Veľa pôvodných obyvateľov len teraz nachádza svoje korene a objavuje svoju históriu – je to práve ich identita, ktorá bola zašliapaná, zakázaná, vraždená, asimilovaná. Odhadom asi 150 000 detí domorodých obyvateľov v Kanade bolo násilne odobratých z rodín a umiestnených do tzv. rezidenčných škôl , ktoré boli neslávne známe tým, že sa snažili „zabiť v dieťati Indiána“. Tieto školy fungovali cca od roku 1876 (neoficiálne vraj aj skôr) a posledná bola zavretá až v roku 1996, čo naozaj nemôžeme označiť za hlbokú minulosť.

V týchto školách deti učili, že ich rodina, tradície, náboženstvo a obliekanie sú podradné a podriadené Európanom, že ich identita je niečo, za čo sa treba hanbiť. Často sa robilo to, že deťom nasadili na hlavy „indiánske čelenky“ na znak hanby a poníženia.

A teraz si predstavte, čo to spraví s pôvodným obyvateľom USA a Kanady, keď túto čelenku vidí na bielom človeku, ktorý si tým napríklad nadháňa like-y na Instagrame – mimochodom, vedeli ste, že nie každý kmeň nosil tieto čelenky? Ja nie! A v iných zase bola čelenka poskladaná z pierok, ktoré darovali vodcovi ľudia jeho kmeňa na znak dôvery a rešpektu – čelenka teda bola niečím, čo si musel daný človek zaslúžiť.

Indian Removal Act – presídlenie

Ak vás zaujíma viac z pekla, ktorým si pôvodní obyvatelia prešli, googlite aj Indian Removal Act , čo bola zmluva, na základe ktorej kolonizátori presúvali domorodé obyvateľstvo z ich pôvodných domovov na iné miesta (ich pôdu zabrali pre seba, prípadne bola výhodne ponúkaná iným európskym prišelcom), kde im bol prisľúbený pokoj od všetkých a priestor na vlastný život – podmienka, ktorá bola následne hrubo porušená, keďže sa začalo s asimiláciou a násilnou integráciou. Prípadne na tejto stránke nájdete veľa zdrojov a informácií .

Identita je teda v centre CA – identita, ktorá bola / je potláčaná, zosmiešňovaná, znevažovaná, skreslená, ktorá podlieha stereotypom v ktorých intenciách je vnímaná. Identita, ktorú sa mnohí snažia znovu nájsť po tom, čo im bola násilne odobraná.

Takže…preto toľko kriku okolo „jednej čelenky“.  

tomto článku autorka vysvetľuje, prečo by sme sa mali zastaviť, nadýchnuť a zamyslieť sa predtým, než čokoľvek označíme za CA a vytiahneme internetové fakle (čo je taký reminder aj pre mňa samotnú). Zároveň z vlastnej skúsenosti píše o tom, čo všetko sa za CA skrýva.

“Avšak mladí,  sociálne uvedomelí POC ľudia (POC – people of colour, ľudia inej farby pleti než biela) by mali byť úprimnejší sami voči sebe keď sa jedná o otázku, čo vlastne poháňa našu politickú angažovanosť ohľadom CA. Ja sama som pocítila ten hnev – vo chvíľach, keď mi niekto s vážnou tvárou vysvetľoval, že henna v skutočnosti vyzerá oveľa lepšie na ľuďoch so svetlou pleťou; alebo keď vidím anglických prisťahovalcov kšeftovať s indickými potravinami. A ten pocit, keď si uvedomím, že identita ktorú nosím na svojej koži je pre niekoho iného štýlovým outfitom – že kultúra je hodna viac ako človek, ktorý ju vyprodukoval. Ale pod tým všetkým sa skrýva ešte oveľa nepríjemnejší pocit.

Keď ste potomkom druhej alebo tretej generácie migrantov, prepojenie s kultúrnym dedičstvom vašich predkov môže byť veľmi vratké a neisté. Ste cudzincom v krajine, v ktorej žijete, a turistom v krajine vašich predkov. Domov je také stračie hniezdo, ktoré si staviate z kúskov kultúry, ktoré si dokážete osvojiť. Diskusia ohľadom sprenevery kultúr vytvára veľmi komfortnú a upokojujúcu lož, že existuje niečo také ako stabilné a autentické spojenie s kultúrou, ktoré ostane nedotknuté po seizmických nájazdoch kolonializmu a migrácie.“

Ďalšie zdroje ohľadom CA:

Znásilnenie kultúry – prečo je to nesprávne

https://www.thoughtco.com/cultural-appropriation-and-why-iits-wrong-2834561

Čo je CA a čo CA určite nie je:

https://medium.com/@DevynSpringer/resources-on-what-cultural-appropriation-is-and-isn-t-7c0af483a837

Čo je to Cultural Appropriation

https://www.theweek.co.uk/cultural-appropriation

Ako sa na otázku znásilnenia kultúry pozerajú kritici tejto myšlienky?

Rozhodne by bolo nefér vynechať aj názory z opačného spektra diskusie o CA – teda toho kritického. Myslím si, že pri vytváraní názoru na čokoľvek by sme vždy mali brať do úvahy nielen ľudí, ktorí s nami súhlasia, ale aj tých, ktorých pohľad na túto problematiku sa líši.

V tomto článku profesor Mike Rappaport píše o tom, že idea CA je nekonzistentná s ideou kultúrneho rozvoja a vzájomného obohacovania sa, ktorá je základom slobodnej spoločnosti.

V tomto článku Charlotte Gill píše (okrem iného) aj o tom, že zo sociálnej debaty ohľadom CA sa stal spôsob, akým donútiť ľudí cítiť výčitky svedomia za to, že jedia indické krevety.

Profesor Dr. Jordan Peterson rozpráva o CA tu.

V tomto článku sa napríklad píše o tom, že CA existovalo odnepamäti a je hnacím motorom ľudstva a jeho vývoja ako takého, a že bez objavovania nových kultúr a vzájomného obohacovania sa, ľudstvo ostáva statickým. História už dokázala, že CA je životne dôležitá pre ľudský pokrok a bez nej je naša budúcnosť bezútešná. Spomína tiež pojem synkretizmus a tiež cituje ďalší zaujímavý článok od Georgea Chestersona, ktorý, okrem iného, píše, že kultúru ako takú nemožno vlastniť.

George Chesterson píše pre GQ: „Pokiaľ jediná kultúra, v ktorej môžeme existovať a ktorú môžeme chrániť je tá, v ktorej sme sa narodili alebo tie ktoré sú nám podobné, obmedzujeme sami seba na povrchnosť a obmedzenosť vlastnú čerstvo založeným kmeňom.“

V tomto článku môžete nájsť rozhovor so Susan Scafidi, zakladateľkou a riaditeľkou Fashion Law Institute vo Fordham Law School a autorkou knihy Who Owns Culture?: Appropriation and Authenticity in American Law. Na konci rozhovoru je niečo, čo ma veľmi zaujalo a dovolím si to tu citovať a preložiť:

“Hoci debaty ohľadom CA cirkulujú už roky, nezabránilo to neustálemu opakovaniu tých závažnejších problémov, ako napríklad Halloweenske kostýmy, ktoré sexualizujú ženy z domorodých kmeňov v Amerike . Pokiaľ si je verejnosť viac vedomá problematiky CA, prečo naďalej pretrváva práve v tejto problémovej podobe?“

Susan: “Sloboda prejavu v sebe zároveň zahŕňa aj slobodu niekoho uraziť. Dokonca ani tie najlepšie pokusy o zdieľanie kultúrnych noriem a komunikáciu hraníc nezmenia správanie každého jednotlivca, rovnako ako zákony nezabránia všetkej kriminalite a učenie dobrým mravom nezaručuje všeobecnú slušnosť.“

Čo mi pripomína vetu, na ktorú ma upozornil kamarát počas jednej diskusie o CA – to, že sa niekto na niečo urazí, ešte neznamená, že má pravdu (vďaka Matúš, ak toto nejakou šialenou náhodou čítaš, naozaj som si to vzala k srdcu!)

Často nad ňou rozmýšľam a pýtam sa samej seba, kde sú hranice – žijeme (našťastie) v slobodnej spoločnosti, kde si viac-menej môže jednotlivec obliecť čokoľvek, čo len chce. Aj s tým rizikom, že to, čo si oblečie, môže niekoho pobúriť, či uraziť. Súhlasím s tým, že samotné pobúrenie nie je argumentom na to, aby sme niečo nenosili, maximálne si tak môžeme vstúpiť do svedomia a porozmýšľať nad tým.

Zhodou okolností, počas písania tohto článku, som na facebookovom profile Matúša Ritomského (ktorého ako človeka nesmierne obdivujem) narazila na výsek z rozhovoru s Martinom Hubom Pod Lampou, kde hovorí o celoživotnom balansovaní medzi slobodou a snahou neublížiť.

„Keď som mal šesť rokov, pred vyučovaním sme sa chodili pomodliť do kaplnky na Hlbokej ulici. Ako sme tam tak kľačali pred tým oltárom, tak predo mnou bola, nech mi odpustí, musím ju menovať, Ilze Blažková. Šesť rokov mala ona, šesť rokov som mal ja. Neviem čo to bolo, ale strašne sa mi zapáčilo miesto na hlave za jej uškom. A ja som ju tam vtedy pred tým oltárom, farárom a mníškami vášnivo pobozkal za to ucho. Ona sa rozplakala, do toho farár, mníšky, proste škandál strašný, zavolali rodičov do školy.

A vieš, prečo o tom hovorím? To bol môj najslobodnejší prejav vnútorného pocitu a odvtedy som už svoje pocity vo väčšej alebo menšej miere korigoval. Keďže to bol vtedy škandál, tak som vedel, že aby nebola dvojka zo správania, musel som sa zapáčiť, musel som pekne zarecitovať, no a od vtedy už iba recitujem a snažím sa vyhovieť spoločenským normám.

A keď sa pýtaš na starobu, tak tou starobou, ako keby ten strach, strach z toho, aby si nesklamal, aby si vyhovel, aby si neporušil nejaké normy, aby si naplnil očakávania, tak od toho sa oslobodzuješ.

Samozrejme, fakt je ten, že celoživotná vnútorná korekcia pochádza do veľkej miery z toho, že nechceš ublížiť a chceš aj vyhovieť, aby sa za teba druhí nehanbili. Pozitívum tej neslobody je v tom, že nechceš zraniť.“

To najmenej, čo môžeme urobiť, je vypočuť si argumenty – a zamyslieť sa nad nimi.

Majú pre nás nejakú váhu? Dokážeme ich akceptovať a pochopiť? Akú históriu má vec, ktorú mám na sebe?

Celá táto debata o CA na mňa doľahla vo chvíli, kedy sa cez Slovensko prelieva vlna hejslovákov, pravých Slovanov a všeslovanskej vzájomnosti, ktorá ale bohužiaľ väčšinou nepramení z rešpektu a znalosti našej histórie a kultúry, ale z rôznych mýtov, fám, fabulácií a nenávisti voči všetkému inému (či už sú to LGBT ľudia, Rómovia, minority, utečenci, Židia…).

Myslím, že je práve teraz načase preskúmať vlastnú históriu, jej zvyky, kultúru, čerpať z etnologických výskumov (nie politických klamstiev) a historických faktov (nie vyfabulovaných konšpiračných teórií). Zamyslieť sa nad tým, kto sme, odkiaľ pochádzame, na čo sme vlastne hrdí (alebo nie sme). Môžeme začať napríklad aj týmto skvelým článkom od etnologičky Kataríny Nadáskej.

Pre mňa osobne sa celá vec okolo CA stala práve podnetom na skúmanie mojej vlastnej kultúry a jej zvykov a zároveň dosť zintenzívnila snahu dozvedieť sa viac o tých kultúrach, ktorých prvky ma obklopujú, o ich zmýšľaní a histórii – a samozrejme prítomnosti a životných a sociálnych podmienkach, v akých žijú.

Ak sa na konci tohto článku pýtate, čo si teda vlastne môžete obliecť, jesť, spievať, užívať, vyznávať či vyrábať – odpoveď je, čokoľvek, čo uznáte za vhodné.

Nie je v nikoho silách ovládať všetky tradičné prvky na svete a vedieť, komu „patria“, kto ich vymyslel, za akým účelom. Pre mňa osobne platí – čo viem, nedokážem nevedieť, a tak sú pre mňa čelenky s pierkami od istého času absolútny no-go, rovnako ako „indiánske“ kostýmy, dredy, kresťanské symboly (keďže nie som veriaca) a ak by som si mala na seba niekedy obliecť niečo, čo je pevnou súčasťou kultúry iného národa, ideálne by som volila danú vec kúpenú priamo od originálnych výrobcov/výrobkýň a tým ich podporila aspoň finančne – a googlila, o čom to vlastne celé je.

Ak vás zaujíma viac, môžete sa zamyslieť nad týmito článkami:

Prečo by som si nemohla/nemohol obliecť hipsterskú čelenku? http://nativeappropriations.com/2010/04/but-why-cant-i-wear-a-hipster-headdress.html

Boho štýl a etika (ktorá sa netýka iba CA ale celkovo ľudských zdrojov) https://maineethics.com/mainemusings/2017/10/12/boho-style-doesnt-not-mean-ethical

Opäť Boho a CA – http://musingsofacurvylady.com/boho-maxi-dress-minus-the-cultural-appropriation/

Troška náhľadu do Boho štýlu skrz dievča s rómskymi koreňmi – http://affinitymagazine.us/2017/02/03/an-open-letter-to-the-unbeknownst-racist/

Problematika „gypsy“ štýlu v súvislosti s BOHO – https://www.bustle.com/articles/60457-how-to-wear-the-spring-2015-boho-trend-without-being-culturally-appropriative

Na konci by som ešte rada spomenula jednu vec, ktorá sa týka priamo Slovenska a našej kultúry. Nejedná sa priamo o CA, ale aj tak som za túto aktivitu rada.

Kura Harabura – to je Zora Puškáčová, právnička, ktorá sa pustila do vtipnej a originálnej módy. Okrem toho, že bojuje na poli ochrany práv dizajnov, sa zahryzla aj do tradičných slovenských vzorov – resp. do toho, čo je často prezentované ako tradičný slovenský vzor, pričom v skutočnosti sa jedná o vzory poľské, české, maďarské, škandinávske a iné.

Na svojom FCB profile https://www.facebook.com/KuraHaraburaSK okrem iného upozorňuje na rôzne prešľapy firiem, odporúčam sledovať (okrem toho je aj prudko vtipná, o zábavu nebudete mať núdzu). Postuje na ňom napríklad aj takéto články https://www.forbes.sk/dvojica-slovensky-na-mnohych-produktoch-nie-je-pravy-slovensky-ornament-vyrobcovia-ho-degraduju/# ktoré rozhodne stoja za zamyslenie.

Citujem z článku:

„Avšak slovenský ornament by mal byť vnímaný ako dedičstvo a kultúrne bohatstvo. A to neplatí len pre výrobcov suvenírov či iných produktov. Podľa Sylvie to môžu ovplyvniť všetci. Ľudia by sa mali zaujímať o vlastný región a rozprávať sa s rodičmi, starými rodičmi alebo susedmi. Profesionáli a dizajnéri by zase nemali ľudovú tvorbu ako inšpiráciu prenechať „kolotočárom“, pretože patrí všetkým Slovákom. Zaslúži si teda zodpovedný prístup.

Sylvia hovorí, že na slovenskom trhu je mnoho suvenírov a produktov, ktoré síce pôsobia ľudovo, no rozhodne nenesú originálny slovenský motív. „Istej miere balastu sa nedá ubrániť, ale u nás je to väčšinová produkcia, a to nie je dobrá vizitka ani pre krajinu, ani pre Slovákov,“ vysvetľuje.“

CA sa dotýka takmer každého aspektu našich životov

Nielen obliekania, ale aj jedla, hudby, tanca, životného štýlu. Ja sama si momentálne kladiem otázku, kde sú hranice toho, kedy sa jedná o kultúrnu výmenu a kedy o krádež. Kedy sa jedná o vážnu vec a kedy iba o „buzeráciu“ a bazírovanie na hlúpostiach. Kedy ctíme a kedy už zosmiešňujeme.

V zásade si myslím, že by sme sa mali navzájom počúvať a rešpektovať a snažiť sa pochopiť jeden druhého. Zvyšok je už na našich morálnych kompasoch – ako sa rozhodneme, čo má pre nás váhu, a čo nie.

Ja sa budem minimálne snažiť priblížiť historické pozadie toho, na čo narazím, a o čom sa vo svete diskutuje. Ak vás to zaujalo, a ešte stále si o mne nemyslíte, že na mňa doľahla laktačná psychóza, máte môj obdiv 😉

Kultúra? Kde sa berie?

Doteraz som nikdy nerozmýšľala nad tým, koľko z nášho „ja“ tvorí kultúra a nakoľko nás definuje. Vždy sa mi páčila myšlienka „world citizen“. Avšak otázky „kto som“, „odkiaľ pochádzam“ a „kto boli moji predkovia“ majú očividne oveľa hlbší význam a vzájomné prepojenie než som si doteraz myslela.

Myslím, že všetkých nás spája túžba niekam patriť. Neradi sme cudzincami. Ako Slovenka žijúca na Slovensku si neviem predstaviť pocity niekoho, kto sa narodil na mieste, kam kultúrne „nepatrí“, prípadne na mieste, kam patrili jeho predkovia, avšak dnes akoby tam nepatril on.

Hľadanie svojej identity a domova sa zdá v takom prípade veľmi zložité a vôbec nie také samozrejmé, ako pre mňa.

To málo, z čoho sa takýto človek snaží poskladať svoj svet, svoj domov, a svoju kultúru, môže vskutku pripomínať to vyššie spomenuté stračie hniezdo.

S CA sa však zároveň vynára oveľa naliehavejšia téma – téma inštitucionalizovaného rasizmu, ktorému denno-denne čelia BIPOC (Black, Indigenous and People of Colour – skupina, ktorá zahŕňa domorodých obyvateľov, pôvodných obyvateľov, obyvateľov afrického pôvodu a všetkých, ktorí sa farbou pleti líšia od bielych). Z vyššie spomenutého článku by som rada na záver vybrala toto :

„Ako spoločnosť stále odmietame úprimne uznať fakt, že ľudia tmavej pleti sú stále ešte trestaní za prejavy vlastnej kultúry a ich prvkov,“ hovorí Hirsch. „Tieto zážitky sú skutočné a stojí za nimi história, ktorú si ako spoločnosť vôbec neuvedomujeme.“

Ale to je už téma na samostatný článok, ku ktorému sa možno tiež raz odhodlám. Ak vás to zaujalo, pogooglite si institucional rascism, či white privilege a white supremacy. Sú to témy na dlhé zimné večery.

4 thoughts on “Cultural Appropriation – alebo prečo toľko kriku pre jednu čelenku

  1. Veronika

    Ahoj článok ma zaujal jak si ho uviedla na FB, ze není vtipný tak som si ho precitala 🙂 je to v skutku zaujímavá téma na zamyslenie. Dávam si to zoznamu veci ktoré si raz chcem vyguglit keď budem mať viac času. Keby je to len o indianoch je to pre bežného smrtelnika ťažko uchopitelne resp si povie ze sak mňa sa to netýka, preto je super ze si do článku zaradila aj info o slovenských a radoby slovenských ornamentoch 🙂 preposlala som aj mojej mamine keďže má rada veci s ľudovou notov aby za zaujímala co kupuje. Ak ešte niečo k teme napíšeš rada prečítam. A môj príspevok k tomu a vlastná skúsenosť, jednu éru sa mi veľmi páčili arafatky a chcela som si nejakú kúpiť hľadala som bežné na nete a všetky vyzerali fakt zle, čisté fejky tak som sa preguglila až k ich originálom význame co ktorá farba znamená aj k info ze povodne tkacske dielne vymieraju, a tak som jednu podporila a kúpila snáď originál od nich. Toľko fidbek odo mňa

    1. lenivamatka

      To je super s tými arafatkami, paráda. Presne takto nejak to mám momentálne aj ja nastavené – googliť, zaujímať sa, ideálne kupovať originál a podporiť tým lokálnych výrobcov / výrobkyne. Ďakujem za feedback!

  2. Anka O.

    Naozaj skvelá a aktuálna téma, pekne spracovaná v podnetný článok. Nedávno som nad tým tiež uvažovala, nad tým odkiaľ v sme a čo je nám kultúrne vlastné, avšak bez povedomia o CA, len také voľnomyšlienkárske okienko som mala kým dieťa spalo a neprišla som na nič. Konkrétne na našom území sa vystriedalo toľko národov, známych aj neznámych, že podľa mňa dnes už nie je možné, nakoľko tie dávnominulé nezanechali po sebe hmatateľný prejav ich konkrétnej kultúry, zistiť čo je pôvodné naše, a čo nie. Ak by sme aj porovnali naše, napríklad ornamenty, s inými slovanskými, trebárs ruskými, a hľadali podobu a tie podobne označili za naše pôvodné, nebudeme o nič múdrejší, pretože aj na územie dnešného Ruska prenikali neslovanské národy a kultúry vždy prirodzene aspoň sčasti asimilujú. Takže vyčleniť u nás čo je naozaj čie, je podľa mňa nemožné. V USA samozrejme je to jednoduchšie nakoľko tam sa cudzia kultúra s vysokou pravdepodobnosťou dostala až v 15. storočí. I keď vyvstáva otázka – Sú všetky indiánske kmene pôvodne z Ameriky? Daju sa nájsť vplyvy oceánskych kultur … kto ovplyvnil teda koho a kedy? To tak na zamyslenia na tie dlhé zimné večery čo nás čakajú. S pozdravom Anka.

    1. lenivamatka

      Súhlasím s tebou, je často naozaj ťažké (niekedy nemožné) dopátrať sa k „originálu“ – v jednom z uvedených článkov sa spomína, že ak dochádza k nejakej „appropriation“ je to „appropriation of now“ – teda „znásilnenie“ kultúry dneška a toho, ako vyzerá dnes. Že kultúra podlieha neustálej zmene a vplyvom cudzích kultúr, nie je to niečo stále a nemenné. Kultúra sa nedá zakonzervovať a vraj jej to ani neprospieva.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *