Mýtus menom celodenné nosenie

Mýtus menom celodenné nosenie

Nosenie sa pomaly, ale isto stáva každodennou, úplne bežnou súčasťou starostlivosti o deti. Rady nosiacich rodičov sa každým rokom rozširujú a pomaly menia všeobecne panujúci názor v spoločnosti na nosenie ako niečo negatívne, alternatívne a divné.

Pozorujem aj posun v názoroch odbornej verejnosti – najmä fyzioterapeutov, ortopédov, pediatrov. Kým kedysi bolo 99% týchto odborníkov presvedčených o tom, že nosenie je pre dieťa horšie ako cielená rádioaktivita, dnes už sa čoraz viac z nich pomaly prikláňa k jeho benefitom, a aj najzarytejší odporcovia dokonca dokážu „odobriť“ nosenie na krátke trate.

Čím sa dostávame k téme článku – celodenné nosenie.

Vetu „nosenie áno, ale nie celý deň“ v rôznych obmenách vídavam tak často, že ak by som na každú reagovala pubertálnym prevrátením očí, moje buľvy by smelo mohli konkurovať disko guli v kategórii „rotujem rýchlejšie ako zemská os“.

O čo ide.

Čítala som, že niektoré ženy si na seba naviažu dieťa, a majú ho tam celý deň. A to dieťa je potom psychomotoricky zaostalé, lebo si nemá kedy precvičovať údy a ležať na rovnej podložke. Tieto ženy svoje deti obmedzujú v pohybe a nedovolia im zdravo prosperovať. Prečo to robia, je záhadou, ale asi sú to fanatičky a nudia sa, alebo čo.

Na toto väčšinou nadväzujú komentáre typu „nič netreba preháňať“ a „všetko s mierou“, prípadne „ja teda idem zlatou strednou cestou“.

Bum bác šokujúca informácia – s nosením sa to nedá prehnať.

Neexistuje nič také ako „príliš veľa nosenia“. Nosenie je totižto samoregulačné. Keď je ho príliš veľa (či už pre nosiaceho alebo pre nosenca či nosenkyňu), dá to najavo spôsobom, ktorý je nemožné ignorovať.

Ja sama som úplne exemplárnym príkladom „extrémne nosiacej ženy“ – šibnutej nosiacej fanatičky, ak to chcete takto. Mám v arzenáli cez 16 kusov šatiek a viac ako 7 nosičov. Počet kočíkov v našej domácnosti je 0. Prvorodená bola v kočíku párkrát, zo začiatku som aj nosila, aj kočíkovala, ale keďže to bol pre nás obe veľký stres, cca po mesiaci/dvoch už bola len výlučne nosená.

Výlučne nosím už druhé dieťa. A práve pri Ester som sa rozhodla, že to s tým celodenným nosením skúsim – keďže pri Evke mi to veľmi nevyšlo a doma bola nosená viac na rukách a dojčená poležiačky, pri Ester už som bola skúsenejšia a pripravená priviesť nosenie do úplne nového levelu.

Pokus o celodenné nosenie číslo 1 – testovací subjekt menom Ester

Začala som už v pôrodnici – pri odchode domov som si Ester naviazala a hneď ju úspešne nastokla na prso, nech si zvyká, že takto to odteraz bude furt. Prvé dva mesiace sa mi celkom darilo – vyberala som ju iba na cikanie, kakanie, prebalenie, a na nočný spánok. Horizontálnu polohu veľmi nemusela, čiže na rovnej podložke prvé dva mesiace nestrávila takmer žiadny plnohodnotný čas. Začiatok skutočne nemohol byť lepší.

A potom sa to celé fatálne pokazilo.

Hlavičku si držala viac menej od pôrodnice, neprikladala som tomu nijaký význam. Ale keď sa v 2,5 mesiaci otočila na brucho, vydesilo ma to. Moja kariéra fanatickej nosnice bola ohrozená. Ale nevzdávala som to! Nosila som ďalej, na všetky spánky, na všetky presuny, uspávania. Začalo sa to však pomerne komplikovať, keďže Ester sa dlhý pobyt v šatke čoraz menej páčil a dávala to jasne najavo.

Najhoršie to bolo, keď sme sa nachádzali niekde vonku – zima, staršia odmietala ísť domov a ja som nemala kam položiť Ester, takže sme koľkokrát utekali domov – jedna hysterák za to, že ideme domov, druhá nespokojná v šatke, lebo chcela ísť von. Odkedy je pekne, podobných situácií našťastie hodne ubudlo.

Potom už to eskalovalo dosť rýchlo. V 3,5 mesiaci sa začala plaziť a v chvíľu na to štvornožkovať a stavať sa. V 6tich mesiacoch obchádzala nábytok.

Moje zúfalstvo nemohlo byť väčšie.

Vytrvalo som ju naďalej uspávala v šatke, a trávila v nej aj všetky spánky. Proti tomu, našťastie, neprotestovala. Dokonca toleruje aj presuny, len nesmieme zastaviť a byť niekde príliš dlho, inak chce ísť von tiež.

Spravila som pre celodenné nosenie všetko. Všetko, čo bolo v mojich silách. Musela som ale uznať fatálnu porážku – nevyšlo mi to.

Akonáhle sa Ester zobudí, chvíľu ju ešte baví pchať mi prsty do všetkých otvorov na tvári, prípadne trhať vlasy, ak je na chrbte. Je nadšená z tancovania, ale to zase nevydržím s dychom ja. A tak mi neostáva nič iné, než ju z tej šatky vybrať, a položiť na zem, kde na ňu musím dávať neustály pozor, lebo po období padania na hlavu plynule prešla na obdobie vyliezania na nábytok.

Nádej však umiera posledná, a ja verím, že tretie dieťa bude napredovať pomalšie a dopraje mi viac testovacieho času ohľadom celodenného nosenia. Držte mi palce!

Každopádne, mám aspoň pár pozorovaní:

Dieťa je ako predátor – vycíti z vás chuť nosiť!

Čím viac chcete dieťa nosiť, tým menej sa chce dieťa nosiť. Funguje to aj opačne – čím menej chcete dieťa nosiť, tým viac sa chce dieťa nosiť. A teraz nemyslím také to „budem sa tváriť že ťa nechcem nosiť aby som ťa potom mohla naviazať“ – to deti veľmi ľahko odhalia. Tá nechuť nosiť ho musí byť naozaj úprimná, iba vtedy to funguje. Neviem na základe čoho deti odhalia pravý úmysel, či vtedy človek vylučuje nejaké nosenia-chtivé feromóny alebo čo.

Ani všetky chrumky sveta vám nepomôžu

Prinútiť dieťa ostať v šatke či nosiči proti jeho vôli je nesmierne náročné, ba priam nemožné. Pri Ester na chvíľu zaberie prso, alebo to tancovanie, alebo hopkanie, ale akonáhle zaujímavá činnosť skončí, dieťa sa začne vzpierať, nadskakovať, vykláňať sa, kričať, driapať vám vašu krásnu tvár, šklbať za vlasy alebo vás otĺkať. Akože pardón? Milé dieťa, nosenie je predsa láska!!

Staršie deti niekedy oklamete chrumkou, ovládačom, kľúčmi, mobilom, prípadne podplatíte čokoládou. Na Evku som podplácanie aplikovala dosť často, ale po piatich unudených minútach v šatke nasledovalo rezolútne „dolu“ a „čokoládku“. Díky, Broňa. To tú čokoládu radšej zjem sama.

Vyhrážanie

Vyhrážanie super funguje! To bolo „ešte raz, a ideš do šatky!“ alebo „ak nevrátiš tie chrumky naspäť, dám ťa do šatky!“ prípadne naše obľúbené „ak trochu nezrýchliš, dám si ťa do šatky miláčik“. ZÁZRAČNÉ slová.

Akurát, že to sme asi nechceli, že. Chceme predsa nosiť!

Novorodenec

Novorodenci sa nosia úplne že najľahšie. Nedokážu utekať ani štvornožkovať, nevedia rozprávať, sú strašne ňuňu voňaví a všetko. Toto bezmocné obdobie bez vlastného názoru trvá až škandalózne krátko. Ale aj počas prvých dvoch mesiacov nebolo možné mať tam mini Esterku chrumku celý deň.

Pravidelne, po každom prebudení som ju musela vybrať – vycikať, vykakať, prípadne prebaliť, prezliecť (keďže grckyyy), sem tam okúpať, a keďže v noci sa mi lepšie spí na posteli ako postojačky, tak v noci spala mimo šatky, vedľa mňa v posteli. Taký ten bežný newborn maintenance.

A keďže mi odmietala piť z ľavého prsníka v šatke, dojčila som ju vždy po vybratí práve na tom ľavom, inak by mi explodoval. Potom sme sa chvíľu hrali s toddlerkou, Esterka väčšinou na mojej hrudi, lebo ležať bola smrrrť. A potom zase šup späť do šatky a uspávať a tak. A rada „sedela“ nad kýblikom – praktizovali sme BKM a jej sa tá poloha nad kýbličkom strašne páčila.

Diagram nosenia

Nosenie je úplne najviac intenzívne prvých 6 týždňov až tri mesiace. Potom už to začína mať na kahánku a deti sa čoraz viac zdokonaľujú v dvoch disciplínach – ako sa dostať von zo šatky / nosiča, a ako sa nedostať dnu do šatky / nosiča. Sem tam nastanú regresy, hlavne pri chorobách, zúbkoch, separačnej úzkosti. Sú to ale iba krátke výkriky do tmy, na ktoré síce zbesilé nosnice veľmi trpezlivo čakajú, lebo nádej umiera posledná, ale sklamem vás – je to len demo.

Hneď, ako sú tie malé potvorky fit, vrátia sa k svojmu obvyklému daj-mi-s-nosením-pokoj-prosím-ťa postoju.

Pohybujem sa v komunite nosiacich rodičov už 3,5 roka. Väčšina rodičov nosenie strieda s kočíkovaním a využívajú aj jedno aj druhé, podľa potreby svojej či svojich detí. Tých výlučne nosiacich je naozaj pomenej (vlastne dosť málo) a medzi nimi som ešte nezažila nikoho, komu by sa podarilo nosiť 24 hodín denne. Alebo celý deň. Alebo ako je to vlastne myslené. Ak sa s takým prípadom niekedy stretnem, určite ho rada zdokumentujem. A teda že sa hodne snažili tieto nosiace fanatičky.

Čo na to veda

Z tých zúfalo málo výskumov, ktoré zatiaľ máme k dispozícií, vyplýva, že (aj výlučne) nosené deti sa vyvíjajú úplne normálne a idú svojím prirodzeným tempom. Teda nijako výrazne nezaostávajú za svojimi nenosenými alebo menej nosenými rovesníkmi.

Bakalárska práca Veroniky Mihalskej na tému Vývoj osového aparátu detí nosených v ergonomických nosičoch

Tento link obsahuje názory, štúdie a články z rôznych oborov ohľadom nosenia, vrátane štúdie doktorky Evelin Kirkilionis (Kirkilionis, 1989, 1992) ktorá sledovala 192 nosených detí

https://www.didymos.com/en/magazine/a-resounding-yes-to-babywearing/experts-opinions/

https://www.didymos.com/content/uploads/2018/03/14_EN_Expertentexte-Unfounded-fear.pdf

Ešte som sa dopočula o jednej poľskej štúdií a jednej kanadskej, tieto dve mám momentálne v hľadáčiku a skúmam ich. Štúdie, ktoré by potvrdzovali spomalený psychomotorický vývoj som nenašla (ale ak na nejaké natrafíte, prosím, dajte mi vedieť).

Čo sa týka toho psychomotorického vývoja, odporúčam preštudovať články skvelej Aničky Pohořálkovej na túto tému – o tom, ako je tento vývoj ovplyvnený nielen geneticky, ale aj kultúrne. Celý článok má 7 krátkych dielov a rýchlo odsýpa, maximálne odporúčam.

Psychomotorický vývoj z pohľadu antropológie

Povráva sa v kuloároch, že…

Zúfalé nosnice sa snažia nosiť a robia pre to všetko.

Nuž, je to tak. Niektoré sú dokonca také zúfalé, že si kvôli tomu urobia nové dieťa (ehm ehm), ktoré je aspoň tie dva/tri mesiace natoľko bezmocné a odovzdané, že sa nechá ponosiť. Vedeli ste, že nosenie zvyšuje pôrodnosť? Ak som aspoň 100x nepočula „kvôli tejto šatke / nosiču si spravím ďalšie dieťa“, tak ani raz.

Tiež som tak nejak pôvodne chcela iba jedno dieťa. Ale mám doma takú šatku… 😀 a strašne som si do nej chcela naviazať novorodenca. Ideálne svojho. A nosiť ho v nej. Sestrice Slncia. Úplná pecka. Sestrice samé o sebe by si už pomaly zaslúžili grant za zvyšovanie pôrodnosti na Slovensku. Žiadne pochody za rodinu či sociálne balíčky! Nosenie v Sestriciach!

Je prudko návykové a nosiace pomôcky by sa dali prirovnať k umeniu – je to ako keď sa pozeráte na krásny obraz a zatúžite ho mať doma a pozerať sa naň kedykoľvek budete chcieť.

Šatky a nosiče sú to isté. Sú to dizajnové skvosty, a špeciálne tie ručne tkané, to sú naozajstné umelecké diela. Neodporúčam vám zahľadieť sa do ručne tkanej šatky – ak už raz do toho spadnete, niet cesty von a máte len dve možnosti – plodiť donekonečna deti alebo nosiť bábiky 😀

My, nosiace fanatičky, sme nekonečne vynaliezavé.

Akože dobre, nikdy som sa nepovažovala za extra kompletnú osobu, čo sa týka psychického zdravia, ale nosím už druhé dieťa a udržať ho v šatke, keď nespí, je umenie, ktoré niekedy hraničí až s olympijskou disciplínou.

Dokonca by som povedala, že tá kreativita, akou nosiace matky disponujú, aby nalákali dieťa do šatky alebo ho v nej udržali, je väčšia, ako kreativita priemerného plochozemca – a čo všetky tie matky, ktoré už toľko treats obetovali, len aby si toho malého nevďačníka aspoň na 5 (slovom päť) minút naviazali, a porušili tak všetky svoje bio-zásady…toto nikto nevidí!

Nikto to neocení, tú snahu, tú obetu, to sebazaprenie keď sú schopné ponúknuť aj Brumíka (!!!!!) za pár minút nosenia.

Nie, to je samé celodenné nosenie, bla bla, ste ako opice, bla bla, celý deň to decko navláčate, bla bla, trochu slobodného pohybu mu nedoprajete, bla bla.

A nám ostanú len oči pre plač, lebo 100 detí z 99 akékoľvek naše snahy o celodenné nosenie zvysoka oprdí.

A tak si spravíme čo? Ďalšie dieťa, v zúfalej, naivnej snahe a presvedčení, že sa bude chcieť nosiť aspoň o niečo dlhšie. Nadej umiera posledná.

Sme zúfalé a príroda ide proti nám. Ale nevzdávame to.

Švihnuté matere.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *