Dojčenie nie je med lízať

Dojčenie nie je med lízať

Dojčiace ženy ako agenti 007 na prísne tajnej misii. Tak nejak mi pripadá dojčenie na Slovensku. Hlavne diskrétne! Nie, že sa o tom niekto dozvie! Nedajbože na mikrosekundu zahliadne odhalený prsník, bájnu to zbraň hromadného ničenia, a hneď má M na stole prísnes tajnes dokumentys a vy na krku trestné stíhanie.

To, že dojčenie nie je vidieť, je taký zacyklený kruh.

Dojčenie nie je vidieť, lebo dojčenie nie je vidieť. A tak stále dokolečka. Má to rôzne negatívne následky – čo ženy nevidia, to ženy nevedia, a ľudia na to nie sú zvyknutí. Žena nevie, ako nadojčiť svoje dieťa, lebo to v živote nevidela a nikto ju to neučil. Nevie, ako chytiť dieťa, nevie, ako sa dieťa prisáva. Absolútne netuší, ako to má vyzerať a ako to v realite aj vyzerá (lebo realita sa často od toho, ako by niečo malo vyzerať, dosť líši).

Myslíme si, že dojčenie je také prirodzené, že sa s týmto skills už narodíme a akonáhle uvidíme svoje čerstvo narodené dieťa, vieme presne, čo máme robiť.

Až na to, že nie.

Novorodenec síce má všetky predpoklady k tomu, aby sa sám priplazil k prsníku a prisal sa, avšak na toto potrebuje podmienky, ktoré vo väčšine slovenských pôrodníc nedostane – a tak mám často pocit, že ženy dojčia svoje deti napriek pobytu v pôrodnici, a nie vďaka nemu. Celkovo je tá oficiálna podpora dojčenia na tom tak biedne, že keď stretnem cudziu fellow dojčiacu mamu, mám chuť sa jej spýtať: A to sa ti ako podarilo?

Ono to totiž tým samoprisatím len začína – a počas samotného dojčenia vás môžu stretnúť rôzne problémy či neistoty, na ktoré je väčšinou matka úplne sama. Asi najkomplexnejšie spracované informácie nájdete na stránkach Mamily – z nich som často čerpala aj ja, zmätená pri prvom dieťati, či je to normálne, že chce na tom cecku byť vkuse. (áno, je to normálne 🙂 )

Ja osobne som mala pri prvej šťastie a pri druhej skúsenosti, vedomosti, dulu a laktačnú kamarátku 🙂 (ďakujem vám baby, vy viete, ktoré ste) a veru ak by Ester bola moje prvé dieťa, myslím, že by som dala slovenskú klasiku 3 mesiace a dosť, keďže Ester sa k dojčeniu postavila úplne inak, ako jej večne pricucnutá, všetko skonzumujúca sestra.

Dojčenie nie je dané biologicky – je síce fyziologické, ale z veľkej časti ho ovplyvňuje práve kultúra a prostredie, ktoré nás obklopuje. A keďže na Slovensku dojčenie nie je vidieť, a ľudia toho o ňom veľa nevedia, tak si konštruujú svoje vlastné predstavy o tom, ako to asi vyzerá, na čo slúži, ako prebieha, a čo to vlastne je.

Tie predstavy sú hodne vzdialené bežnej dojčiacej realite.

Okolo mňa sa už prehnali rôzne viac aj menej bizarné hypotézy o dojčení, tak sa im poďme pozrieť na mliekovod.

Názor 1: Dojčenie je iba kŕmenie – a ako také sa dá časovať

Ľudia majú o dojčení takú predstavu – a bohužiaľ mnoho pediatrov a odborníkov zo zdravotníckych kruhov túto predstavu vytvára a živí – že dojčenie je iba o jedení a malo by prebiehať v presne stanovených intervaloch a presne stanovenej dĺžke (3 hodinové intervaly a dĺžka satia na prsníku cca 15 minút) – čokoľvek mimo tejto normy je abnormálne. A toto sa dá predsa krásne časovať, tak čo tie ženy vyšilujú? Veď nadojčím doma a ďalšie tri hodiny sa môžem slobodne túlať! A potom prídem domov a zase nadojčím dieťa. Aké jednoduché!

Ani nie. Nebudem písať o tom, ako tieto časovania a mylné predstavy a mýty o dojčení zničili dojčenie obrovskému počtu žien, lebo by hrozilo, že sa opäť zavzdušním.

Miesto toho si napíšme niečo o tom, na čo všetko dojčenie slúži.

Dieťa sa rodí totálne bezmocné a závislé, ale plne vybavené inštinktami, ktoré mu pomáhajú prisať sa na prsník a nadojčiť sa. Hrudník matky je preň ako taká malá nemocnica – zabezpečuje mu prežitie.

Telo ženy prirodzene reaguje na teplotu dieťaťa a nahrádza mu termoreguláciu, ktorej novorodenec nie je sám schopný . Dojčením sa dieťa upokojuje, dojčenie zmierňuje bolesť, pomáha pri zaspávaní, vytvára synapsie a ďalších asi milión dôležitých vecí, ale aby som to prakticky zhrnula – dieťa sa nedojčí, len keď je hladné alebo smädné.

Dojčí sa aj vtedy, keď sa nudí, keď sa bojí, keď cíti bolesť alebo je rozrušené, keď je unavené a potrebuje zaspať alebo si oddýchnuť, keď potrebuje cítiť blízkosť matky, alebo proste LEN TAK lebo je to strašne fajn a podľa niektorých detí „mliečko chutí lepšie ako čokoládka“ (s čím ja osobne nesúhlasím, ale proti gustu…) – dojčenie je najrýchlejšia a najúčinnejšia cesta, ako toto všetko dieťaťu zabezpečiť bez otravnej hry „Hádaj, čo mi je“.

Už som to raz písala – super vec pre lenivé matky.

A toto všetko sa jednoducho prakticky nedá časovať – a je nezmyselné snažiť sa o to, keďže podobné odporúčania vychádzajú z hlbokého nepochopenia toho, o čom dojčenie je, a na čo slúži.

Názor 2: Dojčenie je intímna záležitosť, počas ktorej si matka a dieťa vytvára výnimočný vzťah plný lásky, a na to potrebuje kľud domova

Veľa sa toho popísalo o dojčení, toľko, že niekedy ľudia nadobudnú pocit, že je to extrémne intímna záležitosť a ako taká patrí iba do súkromia.

Áno, dojčenie podporuje vzťah medzi matkou a dieťaťom a sú ženy, pre ktoré je dojčenie ich dieťaťa veľmi intímne a potrebujú k nemu kľud – a je úplne ok to rešpektovať a to intímne zázemie im poskytnúť – ale mnohé matky berú dojčenie ako prirodzenú súčasť ich života, ako normálnu, každodennú starostlivosť o dieťa a nič intímne na tom nevidia.

Dokonca som počula o ženách, ktoré strčia prso dieťaťu vždy, keď sa potrebujú aspoň 5 minút normálne porozprávať s dospelou osobou, pretože to je často jediný spôsob, ako to dieťa efektívne umlčať (áno, píšem o sebe!!).

Ďalšia vec je, že vzťah medzi dieťaťom a matkou sa vytvára aj xy inými spôsobmi a je to beh na dlhé trate – a nedojčiace mamičky nie sú o nič horšie ani lepšie, ako tie dojčiace, a zatiaľ som nepočula, že by kŕmenie dieťaťa z fľaše bolo intímnou záležitosťou plnou lásky a teda malo by sa odohrávať iba doma (pritom to často je rovnako láskyplný akt, ako samotné dojčenie).

Keby som mala zhrnúť tento odstavec, napísala by som iba – dajte matkám jednoducho pokoj.

Názor 3: Dojčenie je posvätné a preto sa treba k dojčiacej matke správať ako k Madone

Správať sa k akejkoľvek žene ako k Madone by bolo fajn (zachráň kvet, kúp radšej víno a čokoládu!) ale posvätná aura, ktorá sa okolo dojčenia vytvára, má často od reality veľmi ďaleko.

V praxi totiž dojčenie vyzerá väčšinou všelijako, len nie posvätne. Dieťa sa vie napríklad v tej najvhodnejšej chvíli odpojiť, a keďže fyziku neoklameš, striekajúce mlieko skončí všade v okruhu dvoch metrov (keď nemáte záujem o mliečny kúpeľ, neoslovujte dieťa, ktoré sa dojčí, a radšej dajte pokoj aj matke).

Inokedy má dojčiaca matka prsty dieťaťa napchaté v každom otvore na tvári, prípadne vytrhané vlasy (ak je natoľko nezodpovedná, že si ich nechá rozpustené), staršie deti vedia na prsníku predviesť gymnastické prvky hodné olympiády (zbohom, pevné prsia), dokonca sa matke počas dojčenia otočiť chrbtom (chrbtom!!!), kusnúť, prípadne odísť za hračkou bez toho, aby daný prsník pustili.

Nie, dojčenie naozaj často vôbec, ale vôbec nie je romantické, a už vôbec nie posvätné.  

Názor 4: Dojčenie je exhibovanie a na verejnosť nepatrí / Dojčiace matky v úlohe exhibicionistických dojčo – teroristiek

Názor 5: Nie je dojčenie ako dojčenie

Názor 6: Dojčiť sa dá aj diskrétne a tak, aby dojčiaca žena nikoho nepohoršovala

Tieto argumenty spadajú všetky pod rovnakú kategóriu, ktorú volám diskrétne dojčenie. Každá z nás, dojčiacich teroristiek, sa snaží dojčiť diskrétne. Nie, naozaj nám nejde o exhibovanie, väčšina z nás sa hanbí dať aj do plaviek a predstava, že máme vytiahnuť niekde na verejnosti prsník, nám často spôsobuje nervozitu.

Sú situácie a prípady, kedy sa okolie o dojčení ani nedozvie, prípadne ho považuje za dostatočne diskrétne, keď sa dieťa dojčí v šatke či nosiči, často nie je absolútne nič vidieť.

Moje prsia sú napríklad diskrétne samé o sebe (a rokmi čoraz diskrétnejšie), ale je veľké množstvo žien s veľkými prsiami, ktoré sú často rady, že sa ich dieťa prisaje a nadojčí a absolútne nemajú priestor, ani možnosť, riešiť nejaké diskrétne spôsoby, a mnohokrát je pre nich dojčenie na verejnosti obrovská psychická výzva a obeta, nie exhibovanie. A už vôbec nemajú záujem o to, aby ich niekto pri tom očumoval.

 Sú ženy, ktoré majú problémy, ktorým sa dieťatko zle prisáva, prípadne sa prisáva iba v jednej polohe, ktorá je absolútne antidiskrétna, a ktoré sú vďačné, že sa aspoň nejako prisaje, a prikryť takéto dieťa plienkou (ďalšia super rada) by znamenalo koniec dojčenia.

Ad prikrývanie plienkou – nehejtujem, komu to vyhovuje, kľudne to tak robte, ale rešpektujte, že je veľmi veľa detí, ktoré toto absolútne neznesú, a pre mňa osobne je to absolútne no-go, keďže je v rozpore s mojím presvedčením, že dojčenie má byť vidieť, aby si naň ľudia zvykli, a nemali absurdné predstavy a očakávania. Nehovoriac o tom, že sa dojčiaca žena nemá za čo hanbiť.

Pohoršovanie

Ľudí pohoršujú rôzne veci – tetovania, piercingy, výstrihy, krátke sukne alebo šortky, deti oblečené v čiernom (true story), odhalené členky, sutany, Alza panáci, platenie daní, dvojdielne plavky (vyberám len to najlepšie z najlepšieho). Ak niekoho pohoršuje pohľad na dojčiacu ženu, mal by sa zamyslieť sám nad sebou a možno si v sebe vyliečiť nejaké traumy, alebo – lacné a rýchle riešenie incomming – …sa pozrieť inam.  

Názor 7: Pohľad na dojčiacu ženu psychicky deprimuje ženy, ktorým sa dojčiť nepodarilo

Je to smutné, ale je to tak. Sú ženy, ktorým sa dojčiť nepodarilo, a ktoré to stále veľmi trápi, a aj keď si trúfam tvrdiť, že väčšina je s tým ok, nájdu sa také, ktorým to naozaj spôsobuje úzkosť a depresie.

Je mi to ľúto a dokážem to pochopiť. Majú na svoj smútok, hnev a bolesť právo. Ale to je asi tak všetko, čo s tým môže dojčiaca žena urobiť – uznať pocity.

Na svete trápi ľudí veľa vecí. A tak, ako neprestaneme jesť, lebo existujú ľudia, ktorí trpia hladom, nepredáme naše bývanie a nepresťahujeme sa pod most zo súcitu s ľuďmi, ktorí domov nemajú, nebudeme bezdetní preto, lebo mnohí mať deti nemôžu, rovnako neprestaneme dojčiť na verejnosti preto, že to niekomu spôsobuje depresiu.

Pre mňa osobne je jednoducho – nech to znie akokoľvek sebecky a chladne – psychická a fyzická pohoda mňa a mojich detí v tomto prípade prednejšia.

Dojčenie na verejnosti môže zároveň prispieť k tomu, aby čoraz menej a menej žien prehralo svoj „boj“ s dojčením. Teda v konečnom dôsledku menej depresií, čo je fajn.

Ženský prsník ako posledná zbraň apokalypsy

Dojčo-teroristky alebo kojoteroristky, ktoré povstali z hlbín internetu a zaplavili námestia, banky, reštaurácie a fontány, prinášajú so sebou záplavu nemravnosti, odhalených prsníkov a detí, rozvracajú našu spoločnosť účinnejšie, ako akákoľvek LGBT úderka (máte sa od nás čo učiť 🙂 ).

Predstava, že by mal prsník slúžiť na účel, za akým sa evolučne vyvinul, je natoľko prelomová a šokujúca, že mnohým ľuďom spôsobuje značné problémy sa s touto skutočnosťou vyrovnať a akceptovať ju.

Ženské prsia sú natoľko sexualizované, že sa zo spoločnosti úplne vytratil ich prvotný a najdôležitejší účel – dojčenie. Prečo je tomu tak, to je téma na samostatný článok.

Dobrá správa je, že kultúrne normy nie sú nemenné, a v skutočnosti podliehajú neustálej zmene. Ľudia si po čase zvyknú, a možno sa raz dopracujeme aj do stavu „no big deal“ a pre každého bude dojčiaca žena proste iba ďalšia z davu, doing her business.

Dojčenie v praxi – alebo ako to naozaj je.

Veľa vecí človek pochopí až vtedy, keď si ich zažije na vlastnej koži. Ako bezdetná som tiež mala svoj NÁZOR na dojčiace ženy – nie nepodobné tým, ktoré som popísala vyššie. Našťastie som s tým názorom nikdy žiadnu dojčiacu ženu priamo nekonfrontovala, takže moja úroveň hanby je dnes iba polovičná a vzťahuje sa iba na to, čo som popísala na internetoch v rôznych diskusných fórach.

Mnohých diskutujúcich tým pádom viem pochopiť (hlavne tých bezdetných), aj keď už len sústrastne mávam z druhého brehu a dojčiacim ženám dlžím ospravedlnenie.

Prišlo na mňa dojčenie

Prvé mesiace som nevedela dojčiť inak, než poležiačky – na lenivca. Malo to nesporne veľa výhod – prečítala som veľa knižiek, pozerala všetky dokumentárne seriály, na ktoré som dovtedy nemala čas, veľa som oddychovala – keďže Evka bola na prsníku naozaj nonstop. Na druhú stranu to bolo veľmi obmedzujúce, lebo všetky prechádzky sa obmedzovali na to, kým dieťa spí, a hneď ako sa zobudila, utekala som domov, aby som ju mohla nadojčiť.

Keď som sa naučila dojčiť v šatke, bol to presne ten heuréka moment, ktorý mi dal obrovskú slobodu.

Zrazu som nebola väzňom v byte s pár povolenými vychádzkami – mohla som ísť kamkoľvek, kedykoľvek, bez ohľadu na to, kedy si Evička vypýta prso.

Kým som získala túto superschopnosť, trvalo to viac ako pol roka – a poviem vám, že pol roka väzenského režimu vie s vašou psychikou riadne zatočiť – až tak, že ma muž posielal k odborníkom, takže záchrana v podobe dojčenia kdekoľvek prišla práve včas.

Pri Ester už som bola natrénovaná a aj dosť okoliu-vzdorná – aj keď som sa naozaj nikdy nestretla s vyslovene negatívnou konfrontáciou môjho dojčenia  – a keďže druhé dieťa bolo (aj napriek problémom) na prsníku nonstop 24 hodín denne počas prvých dvoch mesiacov, nosenie a dojčenie kdekoľvek bolo pre nás nevyhnutnosťou.

Nebolo možné zavrieť sa doma a čakať na spasiteľa, ktorý ráno o ôsmej odchádzal do práce a večer o ôsmej sa z nej vracal.

Bolo treba nakúpiť, navariť, vyvenčiť staršie dieťa, vybaviť milión administratívy (lebo všade musíte ísť osobne a skúsenosti s elektronickými podaniami pripomínajú skôr ťažkú formu stredovekého mučenia) a popritom – to najdôležitejšie – socializovať sa. Lebo zavrieť do jednej miestnosti matku na materskej, novorodenca a trojročnú toddlerku, ktorá frčí na atómový pohon, to nie je začiatok vtipu, ale recept na cestu za odborníkmi v bielych plášťoch.

Hybaj na prso

A tak Esterka putovala do šatky a v nej bola dojčená úplne všade – a úplne pri všetkých činnostiach. Na pošte, v banke, v obchode, v banke, na pošte, v MHD, na pošte (tam sme chodili často), na úradoch, v MHD, na ihriskách, v nákupných centrách, vo vlaku…neviem, či existuje miesto, kde som ešte nedojčila.    

Nebolo na tom nič posvätné, nič intímne, nič všeobjímajúce, necítila som sa pri dojčení ako bohyňa (často skôr ako upachtená dvojmatka, ktorá jednou rukou podpisuje žiadosť o príspevok pri narodení dieťaťa, druhou rukou reguluje toddlerku, ktorá sa snaží danú žiadosť podpísať tiež a popritom dojčí novorodenca a komunikuje s pani ohľadom ďalších žiadostí), nebolo v tom nič sakrálne ani nadprirodzené.

Bola ( a stále je) to moja každodenná činnosť, ktorá nám všetkým neskutočne uľahčuje život. Aj pantátovi, keď mi odovzdáva Esterku so slovami „zo mňa nič nepotečie“ a tým pádom sa mu počet detí, ktoré má na starosti, eliminuje na jeden atómový kus.

Dojčím, lebo inak to neviem.

Dojčím aj napriek tomu, že je to niekedy únavné, otravné, bolestivé (ahoj kojogymnastika a zuby, ahoj ragády, ahoj odmietanie ľavého prsa a iné srandy), napriek tomu, že je niekedy mlieka menej a inokedy šialene veľa, napriek neinformovaným poznámkam okolia, napriek všetkým prekvapeniam, ktoré so sebou dojčenie prináša.

Neviem si predstaviť robiť to inak, lebo dojčenie pre mňa nie je niečo naviac, nejaká materská nadstavba alebo bonusový level v Prince of Persia – je to absolútny základ.

Spomínala som už, že je zadarmo? To je aké fasa? Stačí len…nerobiť nič. Proste nič. Teda, okrem dojčenia 😀 občasného spánku a nejakého jedla. To znamená – tušíte dobre – ušetrené peniaze, ktoré môžem investovať do čokolády a koláčikov! Win-win.

Materské mlieko je vždy ready-to-drink, v správnej teplote a obsahuje všetko, čo práve vaše kinderko potrebuje. Jeho zloženie sa neustále mení a prispôsobuje dieťaťu a napríklad, keď je choré, vaše prsia mu namiešajú Dr.Breast koktail protilátok, ktoré najviac potrebuje. To akože väčšinou ani do lekárne nemusíte ísť – my, lenivé matky, dojčenie proste milujeme.

Dojčiace matky sa nemajú za čo hanbiť

Nemajú dôvod byť diskrétne, skrývať sa (pokiaľ vyslovene samé nechcú, lebo im to tak viac vyhovuje), odchádzať nadojčiť inam, lebo niekoho tento úplne normálny rodičovský akt pohoršuje.

Rovnako, ako si nedojčiace matky nezaslúžia odsúdenie a pocity menejcennosti, ale zaslúžia si podporu ich rodičovských kompetencií a pochopenie, tak tie dojčiace si zaslúžia svätý pokoj od všetkých (ten by, ostatne, ocenili asi všetky matky).

Nestoja o medaile, slová uznania, piedestály ani gratulácie – sú to úplne rovnaké matky ako tie nedojčiace, možno mali len trochu viac šťastia, trochu viac podpory, trochu inú situáciu, informácie…. informácie a pomoc, ktorú by mala úplne prirodzene a automaticky dostať každá tehotná žena, spolu s maximálnou podporou v dojčení, aby rozhodnutie nedojčiť nevychádzalo z neúspechu, ale zo slobodného a uvedomelého rozhodnutia, na ktoré má každá žena plné právo.

Dojčiace ženy nechcú vytŕčať – chcú byť súčasťou davu. Stratiť sa v ňom. A dojčiť pri tom, keď treba.  

Je to v podstate veľmi jednoduché.

Na jednej strane tu máme ženu, ktorá nič nerobí, nikomu neubližuje, nikoho slovne ani fyzicky nenapáda, len si proste sedí alebo stojí a kŕmi/upokojuje svoje dieťa. Čo je v konečnom dôsledku super aj pre spoločnosť, lebo nervózne a uplakané dieťa je zaberák na nervy level modrej Bosch profi rady.

A na strane druhej, tu máme niekoho, komu to vadí a pohoršuje ho/ju to. Wait…what?

Možno je to práve tým nič nerobením? Možno keby pri tom dojčení robila napríklad aerobik, malo by to pridanú hodnotu, a možno aj trochu umeleckého šmrncu? Alebo by si dojčiaca matka mohla dať na hlavu dopravný kužeľ a na prsia namaľovať prechod pre chodcov. Alebo sa prezliecť za pandu. Môžu pandy dojčiť na verejnosti? Predsa len, sú zákonom chránené, tak by mohli, či? Som si istá, že pandy by nikoho nepohoršovali. Sú to tie najviac cute stvorenia ever. Proste panda! Obmäkčí srdce aj tých najzarytejších odporcov dojčenia. Som si istá. Nabudúce to dám na pandu.

Do zdojčenia, priatelia. Nech nám všetkým čoraz menej hrabe.

6 thoughts on “Dojčenie nie je med lízať

  1. Veronika

    Ahoj viacero tvojich clankov by sa malo dostat na verejnost, nielen medzi matky, lebo ano je normalne kojit kde to dieta potrebuje a ano je normalne (ak to matke vyhovuje) odist do sukromia a kojit tam, proste komu ako je to dobre 🙂 a aj ta matka co nekoji si zasluzi pokoj a ne odsudzovanie. Kazdy robi ako najlepsie vie 🙂 pis dalej 🙂

    1. lenivamatka

      ďakujem velice za pochvalu, vážim si to 🙂

  2. marci

    akurat pred mesiacom som s dojcenim skoncila. ale znova lutujem, ze som toto necitala pred dvoma rokmi prvy krat a potom kazdy mesiac na pripomenutie. 😀
    a presne ako pises- dojcenie a nosenie – ina dimenzia

    1. lenivamatka

      Človek asi naozaj veľa vecí nepochopí, kým si tým sám neprejde 🙂

  3. Leniel

    Ty mi pises priamo z duse! Ja som zatial len prvomatka, moje dieta ma 7 mesiacov a uz to konecne aj ja viem – kojim v nosici. Prvy krat bolo zle v Tescu, a ked clovek musi, tak musi… muz v ulicke s alkoholom povolil popruh, a bolo 😂. A odvtedy je zivot s blškou ina dimenzia 😊. Skoda len, ze tie zaciatky su take tazke, uz aj idem pozdielat tento clanok, nech su ready ! Dakujem

    1. lenivamatka

      Ďakujem aj ja 🙂 veru dojčenie počas jazdy je neskutočne oslobodzujúce – a ako sa hovorí, keď musíš, tak musíš 😀

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *