Matka matke (dlží ospravedlnenie)

Matka matke (dlží ospravedlnenie)

Sú veci, ktoré nepotrebujeme prežiť, aby sme si vedeli predstaviť, aké asi sú. Napríklad pobiť sa s aligátorom, skočiť do hlbokej jamy, podpáliť budovu, skočiť do studne, vyskočiť z lietadla bez padáku, skočiť z mosta, skočiť…netuším prečo, keď sa snažím napísať niečo o materstve, vynárajú sa mi v hlave tieto obrazy. FAKT netuším.

Verím tomu, že aj v týchto prípadoch je vlastná skúsenosť predsa len iná ako predstava, ale ja osobne radšej ostanem pri fantázii – tiež nemusím vyskúšať všetko.

Premostenie hodné Hessa Jašteráka – vlastná skúsenosť. K tomu som sa chcela dostať. Ak nám pri hodnotení druhej osoby chýba vlastná skúsenosť s tým, čo sa chystáme hodnotiť, nemusí to vždy dopadnúť dobre. Ak nám vlastná skúsenosť nechýba, tiež to nemusí dopadnúť dobre. Ono celkovo to hodnotenie druhých osôb a toho, čo robia, vo všeobecnosti nedopadne dobre, ak o to hodnotenie daná osoba nežiadala.

Vlastná skúsenosť

Matky naše všadeprítomné. Uctievané, nenávidené, milované, patologické, chronické, unavené, dokonalé, hrozné. Matka ako základ spoločnosti, matka, na ktorej to všetko stojí a padá, matka, ktorá nás tvorí.  Možno preto sú matky pod takým drobnohľadom – lebo sú dôležité.

V minulom článku o tom, ako sa zo mňa stala lenivá matka, som spomenula, ako som matky a materstvo ako také vnímala predtým, než som sa sama jednou stala. Moje predstavy mali s realitou ako takou spoločné asi toľko čo statusy priemerného plochozemca. Ale mala som svoj NÁZOR. Na vás všetky. Na karmu ani na osud neverím, ale v tomto prípade je karma naozaj zdarma.

MOJE dieťa nikdy…!

Najľahšie sa o rodičovstve rozpráva človeku, ktorý nemá deti. A najľahšie sa vychovávajú cudzie deti 🙂 a úplne najľahšie sa vychovávajú deti, ktoré sa ešte nenarodili 🙂

Ja som v tom mala jasno. Pri pohľade na vrieskajúce dieťa v obchode som vedela úplne presne, čo by som spravila.

Predstava verzus realita číslo dva.

To vrieskajúce dieťa by som vzala a naplácala mu na zadok tri a dvadsať. Veď ja ti dám dôvod k revu! Mne veru dieťa skákať po hlave nebude! To sú tie moderné matky, čo si nevedia urobiť poriadky doma! Tak to sa MNE veru nestane!

Nebudem kojiť, budem prísna mama, nikdy sa neprihlásim na modrého koníka, deti budú mať od narodenia vlastnú izbu a zásadne urobia iba to, čo im poviem. Pretože v ich očiach budem prudká autorita a rozhodne nebudem ako tie vzťahové matky, ktoré si nevedia upratať v hlave to, kto je tu pánom. A rozhodne nebudem čítať knihy o výchove, pretože si neviem predstaviť, ČO môže byť na výchove dieťaťa také ťažké.

Toto je iba hrubý výcuc. Rada by som svoje historické znemožnenie dávkovala postupne.

O tri a pol roka neskôr, o dve deti viac.

Hysakov v obchode som si zažila toľko, čo Blaha napísal statusov. Dojčím už druhé dieťa – v podstate tri a pol roka nepretržite, na modrom koňovi je strašne super bazár, vlastnú izbu nemám ani ja sama (bývame ešte stále v garzónke), postieľku už tiež nemáme a spíme všetci na jednej kope. Fičím na Nevýchove (alebo sa aspoň o to snažím), a tých kníh o výchove dieťaťa a celkovo o tom, ako funguje dieťa som už prečítala nespočetne veľa. Značne som okresala svoje NÁZORY. K veľa veciam sa nevyjadrujem. Častokrát pri pohľade na inú matku iba súcitne pokývem hlavou.

I feel you, fellow mama!

Ale ono je to s tými vlastnými názormi veľmi ošemetné. Hneď vysvetlím, prečo.

Keď sa vám v živote niečo podarí, radi by ste sa s týmto poznatkom podelili. Zrazu nadobudnete pocit, že takto by to malo byť, že takto by to mali robiť všetci. Lebo však MNE to funguje! Objavila som Ameriku!

Ako s tým mojím dojčením/nedojčením. Predtým boli pre mňa dojčiace matky ufo, keď som sa na dojčenie namotala, zrazu som mala pocit, že by mala dojčiť každá matka na svete a tie, ktoré tak nečinia, sú určite veľmi nešťastné, a ich deti strádajú, lebo sú ochudobnené o strašne veľa vecí.

Neviem, či ste kedysi dávno zachytili tú nešťastne uchopenú vetu od Gisele Bundchen o tom, že dojčenie by malo byť dané zákonom 😀 povedzme len, že s odstupom času úplne chápem ako sa cítila, keď to prehlásila 😀

Akonáhle som sa pre niečo nadchla – či už to bolo nosenie, spoločné spanie, látkovanie, BKM, BLW, whatever – nadobudla som pocit, že je to tak strašne super, že by to tak mal robiť každý. Našťastie som už bola dostatočne poučená a väčšinu z týchto mojich pocitov som si nechala pre seba a snažila sa nehlásať tieto moje presvedčenia do sveta a jednoducho držať jazyk za zubami, ak som nebola priamo konfrontovaná alebo oslovená vyjadriť sa k týmto témam.

Pointa stále v nedohľadne

Počas matkovania som sa zmietala vo veľmi búrlivom svete plnom…matiek. Oplieskaná o všetky brehy, bičovaná búrkami, emóciami, názormi – vystavená tej najväčšej nehe a zraniteľnosti a sile na akú som nebola pripravená. Stretla som veľa matiek s veľa prístupmi k výchove a rodičovstvu a matkovaniu ako takému – a vzišlo z toho jedno slovo.

Kompetencie.

Neberme matke jej kompetencie. Ten prerod zo ženy na matku je mentálna facka sama o sebe a jediné, čo v tej chvíli daná žena skutočne potrebuje, je uistiť, že je skvelá matka a že to zvládne. Lebo ona JE.

Vždy, keď pozriete na inú matku a budete mať chuť niečo na nej skritizovať, myslite na to. Myslite na to, že jej život a jej dieťa sú výnimočné a ona je kompetentná rozhodovať o nich dvoch. Nie vy. Nie ja. Iba ona.

Dostávam sa k meritu veci.

Chcela by som sa ospravedlniť. Všetkým matkám. A vlastne všetkým ženám, ale matkám hlavne.

Všetkým bezdetným

Je mi ľúto, že keď nechcete deti, ste považované za sebecké kariéristky. Že vám tvrdia, že život bez dieťaťa nie je život a že vás to dobehne, keď bude neskoro. Je mi ľúto, že mnohé z vás detí chcú, ale jednoducho ich mať nemôžu, a spoločnosť miesto podpory ponúka vyrývanie a otravné otázky a DOBRE MIENENÉ RADY o adopciách, životné príbehy a vágne povzbudenia, ktoré sú k ničomu. Je mi ľúto, že sa nikto nespýta na to, ako to cítite vy. A ako by mohli pomôcť oni. Napríklad byť ticho. Alebo kúpiť čokoládu.

Všetkým odetneným

Keď tie deti chcete a máte, tak sa vám pre zmenu nechce do práce. Hlavne vtedy, keď ich máte nedajbože viac, ako dve, čo je všeobecne akceptovaný štandard. Alebo keď nemáte z každého druhu jedno. Dôvodov na poľutovanie je skutočne veľa 🙂

Všetkým dojčiacim

Keď sa zrazu vaše prsia stanú predmetom verejných diskusií a váš mozog to neberie, o čo vlastne ide. Posielajú vás na záchod, za plentu, odporúčajú vám prikryť sa plienkou, alebo si dojčenie časovať, prípadne radšej vôbec nevychádzať z domu. Hlavne diskrétne! Buď dojčíte príliš dlho, príliš veľké dieťa, príliš často, príliš všetko. A vy pozeráte na to dieťa vo vašej náruči a nechápete a je vám trochu smutno a zároveň sa hneváte, lebo to posledné, o čo vám ide je niekoho pohoršovať, a to prvé, na čom vám záleží, je ten malý tvor, ktorý toho vlastne ani tak veľa nechce. A to jediné, po čom naozaj túžite, nie je exhibovať, ale mať od všetkých svätý pokoj.

Všetkým nedojčiacim

Je mi ľúto, že vám je vyčítané, že ste sa málo snažili. Že ste mohli skúsiť to či ono a určite ste mali dať tomu dojčeniu ešte šancu a ono by to šlo. Vy, ktoré ste bojovali, cievkovali, plakali, dojčili cez bolesť, trápili seba aj dieťa, to posledné, o čo máte záujem, je počúvať, čo všetko ste mohli spraviť inak. Je mi ľúto, ak máte pocit, že ste zlyhali ako matky (ja dojčím a zlyhávam ako matka každý deň tak či tak, takže žiadna sláva). Vy, ktoré ste sa rozhodli že dojčiť nebudete, alebo budete iba chvíľu, alebo odstavíte, a dostalo sa vám milión odporúčaní, ako to máte urobiť alebo neurobiť, prípadne ste boli odsúdené a okamžite kategorizované do skupiny krkavčích matiek.

Všetkým spoločne spiacim

Lebo keď si nasťahujete dieťa do postele, už ho z nej nedostanete, a zaručene vychovávate citového závisláka. Legendy hovoria o pubertiakoch, ktorí trvajú na tom, že budú spať spolu so svojimi fuj blé rodičmi, ktorí im každodenne ničia život.

Všetkým postieľkujúcim

Vaše dieťa je spokojné v postieľke a vy čelíte billboardom s nápisom „citovo chladná matka“. Určite svoje dieťa neľúbite, keď mu nedoprajete spoločné spanie, aby vás mohlo slobodne okopávať a putovať po celej posteli. Máte to za jedno. Tak či tak mu budete v puberte ničiť život.

Všetkým rodičom, ktorých deti majú cumeľ, a všetkým, ktorých deti cumeľ nemajú

Keď cumeľ dáte, ste zlý rodič. Keď ho nedáte, ste zlý rodič. Počuli ste tú urban legend o Jožkovi z Humenného, ktorý v 18tke zaspával s cumľom? Že nie?

Všetkým nosiacim

Mrzí ma, že za potrebu byť so svojím dieťaťom a uspokojovať jeho potreby čelíte častej kritike a útokom. Že to dieťa rozmaznáte. Že bude na vás príliš závislé. Že je to neprirodzené a deti by mali ležať na rovnej podložke. Vaša náruč na to dlabe a keď je prázdna, nie je to ono. Viete to vy, a vie to vaše dieťa. Vždy, keď ovoniate tú mini hlavičku a cítite jeho dych, vesmír sa vracia do rovnováhy. Ste to vy a vaše dieťa – dokonalý celok.

Všetkým kočíkujúcim

Možno ste sa niekde dočítali, že nie ste dosť dobrá matka, keď vaše dieťa kočík akceptuje, toleruje, a možno si ho aj užíva. Že keď nenosíte, nebudujete si so svojim dieťaťom vzťah, aký by si zaslúžilo. Mrzí ma, že si niekto dovolí pochybovať o vašej láske k dieťaťu. Že si ju dovolí spochybniť, uraziť, odsúdiť. Že zrazu nie ste dosť dobré – vy, ktoré ste tu denne pre toho malého tvora a najradšej by ste za neho dýchali. Vaše dieťa to vie. A na ostatných viete čo.

Rodičovstvo je rozmanité ako deti samé.

Ani jedno nie je rovnaké, každé je výnimočné a tých tém a prístupov je milión – príkrmy, náušničky, obúvanie, obliekanie, vzdelávanie, psychomotorický vývoj, autosedačky, kresielka, lehátka, zavinovačky, výchova, strava, škola, škôlka…     

Myslíme si, že keď sa pozeráme na človeka, vidíme ho ako celok. V skutočnosti ale to, na čo sa pozeráme, je iba okamih, fotografia daného momentu. Chýba nám kontext, chýba nám…celý život. Od počatia až po ten moment, kde sme sa ocitli aj my. Všetko to, čo sa stalo medzitým, utváralo toho človeka, jeho myslenie, konanie, názory, preferencie. Nevieme, čím všetkým si prešiel a čo všetko zažil.

Vieme (aspoň zhruba), čím sme si prešli my. Keď sme sa rozhodli alebo nerozhodli mať deti a ony prišli. Všetky naše strachy, nádeje, otázky, neistoty, šťastie aj depresia – tehotenstvo, pôrod, šestonedelie, hľadanie vlastnej cesty k nášmu dieťaťu.

Robíme, čo môžeme.

Možno si ešte pamätáte na to, ako ste si hľadali vlastnú cestu k vášmu dieťaťu, skúšali, čo naň zaberá, čo funguje, ako by ste mohli existovať spolu tak, aby vám rodina ako celok fungovala, a vždy, keď sa vám niečo podarilo, povzbudilo vás to a nakoplo k ďalšiemu pokroku.

Myslím, že úplne prirodzene máme pocit, že ak nám niečo funguje, musí to fungovať každému a máme chuť sa o túto super skúsenosť podeliť. Ja túto tendenciu rozhodne mám, a preto vždy, keď môj mozog naberie smer „idem si pomyslieť svoje o hentej matke“, aplikujem na seba toto mentálne cvičenie pod názvom SEK(ni s odsudzovaním):

Sebareflexia – predstavím si samu seba v tých najhorších matkovských situáciách, v akých som sa kedy ocitla, ako na mňa pozerá iná matka a hodnotí ma. Čo by mi vtedy najviac pomohlo? Pochopenie, ignorácia, odsúdenie?

Empatia – každý rodič robí v danom momente to najlepšie, čo vie. JA nie som tá, ktorá vstáva k ich dieťaťu, keď je choré, nie som tá, ktorá má o neho strach, keď mu nevie pomôcť, nie som tá, ktorá presedela noci pri jeho posteli, nie som tá, ktorá mu pomáha každý deň sa obliecť, umyť, tá, ktorá sa snaží vychovať z neho slušného človeka.

Kontext – opakujem si, že vidím iba krátky výsek ich života. Netuším, čo sa dialo predtým, čo sa deje denne u nich doma, čo sa udeje neskôr. Nepoznám motiváciu ani rodinnú históriu a chýba mi asi 99% vstupných dát. Netuším, čím si daná matka prešla, čím si dané dieťa prešlo, som svedkom krátkeho okamihu ich života.

Tento postup vyžaduje trochu tréningu a memorovania, preto mám v čase núdze naporúdzi ešte jeden, oveľa jednoduchší – ten ale zase nefunguje vždy, lebo je potrebné, aby ste mali vo svojom blízkom okolí človeka, ktorého máte radi a ktorý danú aktivitu, ktorú sa chystáte kritizovať, vykonáva.

Príklad cvičenia s názvom Čo na to moja kamoška:

V čase, keď som mala pocit, že všetky kočíkované deti musia bezpodmienečne trpieť (lebo pre moje dieťa bol kočík ekvivalentom dlhej a pomalej smrti), a že jediný správny spôsob starostlivosti o dieťa je nosenie, vždy som si rýchlo spomenula na nejakú moju dobrú kamarátku, ktorá tiež kočíkuje, a ako by sa asi cítila, keby niekto (ako ja) si myslel o jej dieťati, že tam trpí, a to ma väčšinou dosť prefackalo a vrátilo späť na zem. Pretože človeku, ktorého máte radi, by ste to urobiť nechceli 🙂

Takže tak.

Ono toho odsudzovania a porovnávania je všade toľko, stačí jedna matkovská diskusia a bum bomba kto-je-lepší-rodič. A nie, nemyslia to ľudia zle. Väčšinou chcú len pomôcť. Väčšinou nám všetkým ide vlastne o to isté – o dobro dieťaťa. Ako v tej reklame, kde sa najprv pol ihriska rozháda, aby potom spoločne zachránili dieťa v kočíku rútiacom sa dolu kopcom (pre nosiace matky vyrývačky, ktorým v tomto okamihu napadlo, že im by sa to nestalo, kľudne tam mohli dať napríklad nosiacu matku, ktorá sa potkne a všetci sa vrhnú dopredu, aby stlmili jej pád, a nech sa páči, rovno začnite s mojím mentálnym tréningom 😀 ).

Lebo v tomto sme všetci rovnakí – milujeme svoje deti a chceme pre nich to najlepšie.

Ak si toto číta žena v očakávaní, alebo muž, ktorý sa zanedlho stane otcom, poradím vám iba jednu vec – všetky rady, ktoré dostanete, berte s nadhľadom. Keď sa vám narodí dieťa, bude to tá najvýnimočnejšia vec vo vašom živote, vaše dieťa bude absolútny unikát, aký nie je nikde inde na svete. A tak ho aj berte. Je to vaša cesta. Spoločne ju zvládnete a jeden od druhého sa mnohému naučíte. Budete SUPER rodičia!

Neexistuje jedna správna cesta, ako byť rodičom. Je ich toľko, koľko je detí na svete, a je to krásne.

Trochu humornejšie a menej vážne som podobnú tému prebrala aj tu: http://lenivamatka.sk/2019/03/21/som-super-rodic/

6 thoughts on “Matka matke (dlží ospravedlnenie)

  1. Stanka

    Som strašne rada, že existujú ľudia, ktorí to dokážu napísať tak úžasne ako ty. Komolente s tým súznim ❤️

    1. lenivamatka

      Musela som googliť, čo to znamená komolentne! A potom mi to doplo 😀

  2. Marci

    preco som doteraz o tvojom blogu nevedela??? vdaka za článok, casto sa mnohymi takymi témami zaoberam, ale ty si to napisala paradne ☺

    1. lenivamatka

      Ďakujem za kompliment, vážim si to!

  3. Monky

    Je to tak osobne, že sa vidím takmer v každom riadku a s kotukajucimi slzami pritakavam …. Matka 2 deti do 4r s každodennými zlyhaniami

    1. lenivamatka

      Horúcu čokoládu na to!

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *