Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, časť prvá.

Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, časť prvá.

Alebo optimalizácia materstva v praxi.

Nie, že by som niekedy bola nejak extra a(tra)ktívna žena. Vlastne…neviem. Úporne sa snažím spomenúť si na život pred deťmi, ale cítim sa ako v tej scénke z Ti druzí s Nicole Kidman – všade okolo mňa je hmla, hmla a ešte raz hmla, a tak mi ostáva iba dúfať, že to bol uspokojivý život.

Zázrak menom spomienkový optimizmus

Poznáte spomienkový optimizmus? Mám vážne podozrenie, že najefektívnejšie funguje práve v materstve a je to evolučný vynález, ktorý slúži za účelom rozmnožovania (neustáleho rozmnožovania) a presviedča nás, že život s deťmi je strašne super a že život pred deťmi nebol ani zďaleka taký super. A toto vám povie 99 zo 100 rodičov. To už sa ani nedá nazvať sprisahaním. Tí rodičia tomu naozaj veria! Nemajte im to za zlé – naozaj sú v tom nevinne. Za všetko môže evolúcia (skoro za všetko, za niečo sú vinní aj židojaštery, ale tí sa angažujú skôr v politických otázkach).

Som si takmer istá, že som si v tých časoch mohla v pohode nakúpiť v priebehu 10tich minút bez boja na život a na smrť pri výprave za všetkými čokoládovými zajačikmi umiestnenými PRESNE vo výške očí 3 ročného dieťaťa (I hate you potravinové reťazce!!!) a možno som mala aj viac času. Čo som sakra s tým časom robila si naozaj nepamätám, ale veľmi dobre si pamätám, ako som NECHÁPALA, čo preboha tie matky na materskej vyšilujú a nestíhajú a ešte sa aj SŤAŽUJÚ na niečo! Sú doma s jedným dieťaťom a ony nestíhajú!! Akože…naozaj? Čo už na tom môže byť také ťažké?

Dream on!

Takže moje predstavy boli jasné. JA budem v pohode. JA budem popri matkovaní pracovať, prekladať, písať knihy, maľovať, postavím bustu Terrymu Pratchettovi a prečítam všetky knihy, ktoré som popri svojom hrozne vyťaženom, aktívnom pracovnom a súkromnom živote nestihla. Dieťa bude zatiaľ spať. Deti veľa spia. A to moje bude tiež veľa spať. Zavesené na záhradke v hačke, ja budem vyteperená na lehátku, jednou nohou hojdať dieťa (až toľko úsilia som bola ochotná vynaložiť!) a popritom robiť všetky tie vyššie uvedené veci. Lebo JA budem proste v pohode. A keď je matka v pohode, je aj dieťa v pohode!

Moja prezieravá sestra, v tom čase tiež tehotná, a o skúsenosť s reálnym dieťaťom bohatšia, mi navrhla, aby by sme si kúpili nosiče. Na nosenie detí. Keby niečo. Keby…čo ja viem, naše deti, rovnako ako jej prvorodená, odmietali kočík. Ja som našla jeden krásny, folklórny, s vtáčikmi, takže nebolo o čom. Moja úžasná kamka honey Aďka mi zase kúpila šatku, lebo je to krásne a praktické. Mala som to v hlave super vymyslené – nosič pre tatíneka a šatka pre mňa! Bude to SUPER!

Vitaj v realite

Keď pršalo, mrholilo…pôrod sa udial! Aj keď v skutočnosti si poveternostné podmienky ani výskyt zrážok počas môjho pôrodu nepamätám, viem len, že bola noc, lebo normálni ľudia spali a ja som rodila. Ale pôrody sú na samostatný post – raz sa k nemu určite dokopem! Prosto sa stalo, že sa narodila Evička. V pôrodnici bola presne tým bábätkom, ktoré kraľovalo v mojich predstavách – len spinkala a dojčila sa.

Úplný základ lenivej matky vlastne položila sestrička v pôrodnici. Keď mi priniesli Evičku, zabalenú v perinke (ako inak), s tým, že nech sa páči, tu je vaše dieťa, moje zdesenie nemohlo byť väčšie.

Moje čo? Dieťa? Preboha.

Ja sa predsa neviem starať o deti! Bola som vôbec tehotná? Čo s tým teraz? Boli to šialené pocity. Za časť z nich môže separácia po pôrode (úplne zbytočná, ale o tom tiež až niekedy inokedy), za časť moja povaha (deti sú smrrrť) a za časť ten obrovský pocit zodpovednosti za najmenšieho tvora na svete. Prvé pokusy nadojčiť ju sa stretli s neúspechom. Evka sa v tej perinke odmietala prisať a iba plakala. Čo včul? Vtedy sestrička navrhla asi najlepšiu vec ever – Ľahnite si spolu a skúste tak. Veľa mamičiek tak dojčí.

Už len ten nápad mi prišiel strašne super.

Ležať a dojčiť! LEŽAŤ! Tak som si ľahla, dieťa vedľa seba, šibrinkovala som jej bradavkou okolo úst a zrazu PLOP! Misia splnená! Evka sa nacucla a už sa neodcucla. A ja som spokojná zaspala. Plná eufórie som do nebies vychvaľovala tento super vynález. Dojčenie poležiačky! Čo tam po práčke či chladničke! Ale dojčenie POLEŽIAČKY!

V podstate sme väčšinu pobytu len lehnili spolu v posteli, ona nacucnutá, ja spiaca. Keď sa ma otec spýtal, aká je, hovorím, super! Len papá a spinká! A on na to „To sa zmení.“

A zmenilo.

Optimalizácia materstva, krok prvý – spoločné spanie

Po príchode domov som sa – z doteraz neznámych príčin – pokúsila o pár vecí, ktoré sa hneď na začiatku stretli s pomerne dosť veľkým neúspechom, a vlastne stále nechápem, prečo som proste nepokračovala v tom, čo sme tak úspešne absolvovali v pôrodnici – t.j. spoločný spánok a 24 hodinové dojčenie.

Prišli sme domov, ja som zbadala postieľku, a nejak som zrazu mala pocit, že tam Evička bude spať. Evička samozrejme ten pocit nemala – a tak sa začal asi týždňový kolotoč nadojčím – položím – dieťa otvorí oči – nadojčím – položím – dieťa otvorí oči. Po tom týždni tejto absolútne nezmyselnej aktivity som jedného večera proste od únavy zaspala popri dojčení (keďže som stále nevedela dojčiť inak ako poležiačky) a zobudila som sa asi o tretej ráno – mrkla okom na spiace dieťa vedľa seba, zavrela oči a spala ďalej.

A tak sa Evička ocitla v našej posteli.

Mne odpadlo to otravné vstávanie a snaha o neúspešný transport, ušetrila som si nekonečne veľa nervov, lebo keď sa dieťa v noci zobudilo, iba som jej polospiaca dala prso, ona sa nacucla a spala ďalej. Dokonalý vynález.

Optimalizácia materstva, krok prvý – eliminovať kroky potrebné k uspatiu dieťaťa a minimalizovať vložené náklady slávil úspech. Z tohto hľadiska bolo spoločné spanie a dojčenie na požiadanie absolútnym základom lenivej matky. Komu sa chce v noci vstávať? Mne nie.

Optimalizácia materstva, krok druhý – nosenie

Rovnako fatálne dopadli aj moje pokusy o kočíkovanie – očividne bola vertikálna poloha pre Evičku smrrrť, lebo akonáhle sa jej chrbát dotkol rovnej podložky, a nikde naokolo nebol prsník, ktorý by túto hrôzu kompenzoval, ona, ako odvrátená verzia Chou Chou bábiky, okamžite otvorila oči – a ústa, z ktorých sa rinuli operné árie hodné Marie Callasovej.

Tu je krásne vidieť, ako kultúra vplýva na naše vnímanie a správanie – pán Žerťo sa na mne vždy smial, že som jediná žena na svete, ktorá nevie kočíkovať. Ja už teraz viem, že nie som jediná, je nás viac 😀 ale už pri výbere kočíka a jeho transporte domov mi, v tom čase prázdny, kočík vzal z rúk a oznámil, že to radšej odkočíkuje k autu on. Nič to, hovorím si, však ja to chytím do ruky, naučím sa kočíkovať!

Bola som odhodlaná na tom pracovať, v záujme…vlastne ani neviem v koho záujme, keďže ani jednu z nás to v konečnom dôsledku nebavilo. Ale veď deti sa kočíkujú. Tak prečo by sa to naše nekočíkovalo.

Pritom prvá vec, ktorú som po príchode domov spravila, bola, že som Evku napchala do nosiča. Strašne som túžila to vyskúšať – a tak naša prvá spoločná cesta smerovala do lekárne a do obchodu, s pár dňovou Evičkou v nosiči.

Lenivá matka objavila čaro nosenia

Prišlo mi to super praktické. Bola som rýchla, flexibilná, slobodná. Oproti tomu teriganie sa s kočíkom si vyžadovalo na môj vkus až príliš veľa námahy a fyzických síl a strategického plánovania s podtitulom „obrubníky a schody a ako ich obísť“ a „postrach menom MHD“. Keď som k tomu pripočítala psychický stres z plačúceho dieťaťa, cieľ bol jasný – optimalizácia materstva, krok druhý – eliminovať kočík.

Ten putoval najprv na balkón, potom pod stôl, až nakoniec úplne zmenil majiteľov a ja som započala éru výlučného nosenia. Ako to dopadlo so šatkou, to bude predmetom samostatného blogu 🙂

Optimalizácia materstva, krok tretí – dojčenie

Predtým, než som otehotnela, bol môj názor na dojčenie veľmi úzko vyšpecifikovaný – ja kojiť rozhodne nebudem (slovo dojčiť som odmietala používať lebo „znie hrozne“) – už len predstava toho, že by moje prsia slúžili na účel, za akým sa evolučne vyvinuli, vo mne vzbudzoval hrôzu, ako vlastne všetko, čo akýmkoľvek spôsobom súviselo s deťmi (a hlavne malými deťmi). Bola som presvedčená o tom, že JA proste nie som TEN TYP.

S odstupom času mi to príde nesmierne vtipné, rovnako ako väčšina mojich predstáv o materstve.

Nikdy nedám pijavici ľahkú šancu…!

Keď som čakala Evičku, povedala som si, že to aspoň skúsim. Veď nemám čo stratiť. Ale iba do pol roka, ani o deň viac! Potom moje dieťa plynulo prejde na tuhú stravu, lebo však zuby a všetko. Bude do seba ládovať rezne, zmrzku, guláš a iné šmakocinky. Lebo však to polročné deti robia! Asi je každému z vás v tomto momente jasné, že moje skúsenosti s polročnými deťmi boli monštruózne nedostatočné.

Našťastie, Evička nevedela nič o mojich premyslených WHO-approved stravovacích plánoch a odkedy sa v pôrodnici nacucla, tri mesiace sa neodcucla vôbec a po troch mesiacoch len na občasné, váhavé momenty, ktoré ju aj tak presvedčili o tom, že na cecku je proste najlepšie.

A tak som sa namotala.

Mali sme aj krušné chvíle – kedy odmietala prsník a stále plakala, ale keďže v tom momente už som bola na dojčenie a jeho pohodlnosť namotaná JA, odmietla som sa ho vzdať. Už len samotná predstava robenia umelého mlieka, ktorej náročnosť som klasifikovala na úroveň sviečkovej, ma privádzala do panických stavov – takže cieľ bol jasný: dojčiť za každú cenu.

Prso bolo totiž naporúdzi vždy a všade – kamkoľvek sme šli, mlieko bolo ready-to-drink, v správnej teplote, správnom množstve, znovu použiteľné, v uzatvárateľnej nádobe bez potreby sterilizácie či umývania (ďalšie desivé kroky naviac pre lenivú matku) a hlavne v noci fungovalo ako zaručený uspávač hadov bez potreby akéhokoľvek nadmerného pohybu.

Niet lepšieho vynálezu pre lenivé matky ako je dojčenie. Môj obdiv odvtedy patrí všetkým nedojčiacim matkám, a vlastne, odkedy som matka, všetkým matkám celkovo, lebo mať deti je…(v tomto momente môj mozog automaticky zapol spomienkový optimizmus)…strašne super! Poďte do toho!

Optimalizácia materstva, krok štvrtý – BLW

Evička rástla a jedného dňa na mňa pediatrička vytiahla zákernú tému – príkrmy. Vyfasovala som inštrukcie, s čím treba začať, s čím pokračovať, ktorú potravinu kedy zaradiť – v tom momente slabý výbuch v mojej hlave a paniku z príliš veľkého množstva vstupných dát maskovala iba kamenná tvár a neurčité „hmmm“ a prikývnutie (používané dodnes, sem-tam kombinujem s úsmevom).

V hlave mi bubnoval Homer a dokolečka som sa samej seba pýtala: To už akože nebude stačiť vytiahnuť prsník? Moje zdesenie nemohlo byť väčšie.

Po príchode domov a pokuse s vareným zemiakom, ktorý skončil dusením sa a následným plačom, nám obom bolo jasné, že toto ani jedna z nás nie je ochotná absolvovať ešte raz. Keď som k tomu pridala moju prirodzenú nechuť k vareniu, pri predstave, že by som mala variť jedno jedlo naviac ma obchádzali mdloby, a tak bolo rozhodnuté – čo si neulovíš, to nemáš.

Baby Led Weaning

V praxi to vyzeralo tak, že sa Evka proste ďalej dojčila (lebo čo je jednoduchšie ako vytiahnuť prso) a ja som ďalej varila iba pre nás dvoch – a keď sa Evička začala zaujímať o môj tanier, podhodila som jej kus jedla a čakala, či po ňom chňapne. A ona po období žužlania a mrvenia v ruke postupne začala jesť a kúsať a hrýzť a dokonca prehĺtať a ja som sa až dodatočne dozvedela, že to má dokonca názov – BLW alias Baby Led Weaning. Veľmi sofistikované pomenovanie pre „nechce sa mi variť lebo som lenivá matka a dieťa sa aj tak naučí jesť samo“, super metóda, odporúčam každej fellow lenivej matke!

Viac sa mi momentálne nechce 😀

Takže neskôr sa ešte dostanem k:

Optimalizácia materstva, krok štvrtý – slobodný rozvoj

Optimalizácia materstva, krok piaty – látkovanie Lenivej matky

Optimalizácia materstva, krok šiesty – BKM alebo ako aj Lenivá matka bezplienkuje

Optimalizácia Lenivej matky – Ester ako samostatná úderka

A nakoniec sa dozviete aj to, ako dopadli moje veľkolepé plány ohľadom toho, čo všetko popri dieťati budem stíhať, a ako dlžím ospravedlnenie všetkým matkám 🙂

3 thoughts on “Ako sa zo mňa stala Lenivá matka, časť prvá.

  1. zrnkoxxl

    Ako vždy úžasné napísané!!! A dojčenie poleziacky by malo dostať medailu, lebo to je úplne skvelý vynález. Vďaka nemu už skoro 5 rokov v noci aj spím ??

    1. lenivamatka

      Áno! Dojčenie poležiačky na hrad! 😀

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *